Argia ✔

KAPITOLA DVADSIATA PRVÁ

Theo si nebol istý tým, či je to skutočnosť. Neveril tomu, že sa bozkáva s Argiou. To mu skôr prišlo pravdepodobnejšie, že sa úplne pomiatol a jeho presilený mozog teraz halucinuje.

Táto možnosť mu prišla neskutočne vzdialená a nemohol jej len tak jednoducho uveriť. Akoby aj mohol? Hlavne vo chvíli, keď sama Argia prehĺbila ich bozk a on ju objal okolo pása. Argia mu rukami vkĺzla do hustých vlasov a nechala sa unášať chvíľou pokoja v skazenom svete.

Keď sa od neho odtiahla, nechcela veriť tomu, že mu to dovolila. Mali by si predsa držať od seba ďalej, nie sa olizovať pred domom, v ktorom sa len nedávno udiala brutálna vražda starej tety.

„Prepáč, Theo..." pošepla do ticha. Končekmi ľadovo studených prstov ho pohladila po líci a zvrtla sa na päte.

„Počkaj..." Theo sa posnažil zadržať ju, no nemalo to žiadek účinok. Vymanila sa z jeho zovretia a pomaly sa pobrala smerom k domu. „Prečo?" zakričal za ňou ešte.

Argia sa otočila a začala cúvať, pričom mu aj napriek vzdialenosti hľadela do smaragdových očí, v ktorých videla všetko, po čom túžila a práve to ju od neho držalo ďalej. „Prepáč, Theo. Dobre vieš, že to nejde. Hlavne nie po... po tomto všetkom." Rozhodila rukami a ukázala na spúšť, ktorá sa prehnala chránenou ulicou.

Theo len mlčky sledoval jej stále zmenšujúcu sa siluetu, až zmizla v tmavom opare a už len začul, ako otvorila dvere na starom dome, v ktorom bývala Kalana. Nevedel, čo robiť. Všetko ho tak veľmi miatlo, že ak by nebolo kvapiek vody, ktoré sa spustili z oblohy, a chladili jeho tvár, nebol by si istý ani len tým, či sa mu to nesníva.

Argia bez väčších problémov zašla späť do domu a zahľadela sa na hviezdicu z krvi. V rukách požmolila okraj čierneho trička a so slzami na krajíčku sledovala, ako odpratávajú telo stareny. Vo vrecku na nohaviciach našla prívesok, ktorý jej nie tak dávno dala.

V mysli jej prebehli spomienky na to, čo sa stalo, keď sa ho dotkla v čase, keď bola Označená. Ten prívesok, akoby ju popálil...

V mysli si zafixovala, že musí zájsť za Gjafarim a porozprávať sa s ním. Ak niekto, tak práve on dokázal dať Argii odpovede na to nespočetné množstvo otázok, ktoré jej vírili hlavou ako nespútané tornádo.

„Nejaké názory, Hudsonová?" Musoro k nej pristúpil s odporom a zabodol do nej tmavé očká.

„Prišli sa na nej vyriadiť," poznamenala Argia s pohľadom upretým na telo starej ženy, „Dali si záležať na tom, aby vyzerala ako obeť nejakého rituálu."

„Viete to charakterizovať aj bližšie?"

Argia naňho nedbalo fľochla. „Už pre vás nepracujem," poznamenala.

„To je mi jasné," podotkol s úlisným úsmevom, „Ale vaša pomoc sa nám vždy zíde. A keďže ste sa dostavili, predpokladám, že vám celý prípad nie je ľahostajný."

„Máte pravdu, nie je mi ľahostajný, no máte človeka, ktorý je špecialistom na podobné veci, tak prečo, pýtam sa prečo, s tým otravujete mňa?" Argia nadvihla tmavé obočie a pozrela na Musora plná očakávaní. Nikdy si k nemu takto nedovoľovala, ale teraz už nemala dôvod na to, aby si kládla servítku pred ústa.

„No tak, Hudsonová!" zahriakol ju Musoro, „Neviem, čo sa medzi vami a Shleidom stalo, no je mi to srdečne jedno. Len sa netvárte tak, akoby ste si nebola vedomá toho, že ste moja najlepšia zamestnankyňa."

„Hoci sú vaše slová asi najmilšie, aké som od vás kedy počula, už len bývalá zamestnankyňa, pane." Argii sa nevýslovne páčilo, že mu mohla konečne všetko na rovinu povedať. Nemusela sa skrývať za falošnými úsmevmi a silenou zdvorilosťou.

„Nejako sa vám rozuzlil jazyk," povedal Musoro so založenými rukami.

„To je tá sloboda, viete. Už mi nič nebráni v to, aby som vám povedala, čo si o vás a vašich spôsoboch myslím." Argia by bola možno aj pokračovala, ale dvere domu sa zas otvorili a dnu vošiel Theo, do nitky premoknutý od hustého dažďa, ktorý sa medzičasom spustil.

Rýchlo od neho odvrátila pohľad, no zjavne to robiť nebala. Tým len dala najavo Musorovi, že sa medzi nimi skutočne niečo stalo.

„Máme tu aj spomínaného Shleida," zazubil sa Musoro. Kývol na Tha, ktorý postával pri dverách a len sa privliekol ako mŕtvola.

„Čo si mokol na daždi?" spýtal sa ho Musoro, akoby si až vtedy všimol, že z neho kvapká voda a pri nohách sa mu tvorí mláčka. Vlasy sa mu lepili na čelo a bunda nasiaknutá vodou ho ťahala k zemi, no to bolo nič oproti tomu, čo s ním robil Argiin pohľad. Kolená sa mu podlamovali pod jej prenikavým pohľadom, ktorý bol naraz tak chladný ale i hrejivý.

„Sledoval som okolie," odvetil. Z časti to bola aj pravda. Mal zvláštny pocit, že vražda starej tety nebola posledná. Pocit, že Označení sa ešte stále nachádzajú niekde na okolí bol nesmierne silný a on sa podvedome díval na Argiu. Bolo už neskoro večer. A on priam cítil, ako jej chladná pokožka vyžaruje Temnotu.