Argia ✔

KAPITOLA TRIDSIATA ŠIESTA

V prvom rade sa vám chcem ospravedlniť, že som koniec nepridala včera. Výhovorku nemám, bola som prosto lenivá. Ďalej sa vám chcem poďakovať za krásne prvé miestečko v paranormal :3 Takže teraz si užite poslednú kapitolu, Epilóg i moje slovo na záver, ktoré možno niečo odhalí :) 


Argia si v duchu premyslela, čo má byť jej ďalším krokom. Pustila Thea a znova sa premenila na Označenú. Rovnako ako aj všetci ostatní, ktorí sa len nemo prizerali.

Argia vytiahla dýku upevnenú na jej nohe a tesne pod ľavou kľúčnou kosťou urobila dlhý rez. Čierna krv vytiekla z jej tela a dopadla na zelenú trávu. V baskičtine šepla: „Som vaša." Uviazalo to jej dušu na tú ich.

Sama sa čudovala, že zaklínadlá hovoriť dokázala. Nefungovalo to len s normálnou rečou. Podala Theovi nôž. Musel to urobiť tiež.

Premeral si hrot noža, z ktorého odkvapkávala čierna krv. Priložil si hrot čepele na rovnaké miesto ako Argia a potiahol. Šepol rovnaké slová ako Argia, akurát v inom jazyku. Jeho krv kvapla na trávu. Karmínová farba sa v šere priveľmi podobala na čiernu.

Označení k nim podišli. Ich postavy neboli hmotné ako Argia, mihotali sa ako fatamorgána. A Theo len ťažko vedel povedať, ktorá varianta bola desivejšia.

Môže sa ísť na rituál, prebleslo hlavou Argie. Vedela, že toto zaklínadlo má temné zákutia a môže sa pokaziť tisícka vecí, ale na tom nezáležalo. Musela to urobiť. O tomto sa jej už raz snívalo. Mohla to dokázať.

Thea pohľadom poslala preč, pomedzi stromy. Toto si už raz prebrali. Teraz nemôže zavadzať. Argia rozpažila ruky, čím privolala hŕstku Označených k sebe.

Uzatvorili okolo nej kruh a Argia začala šepkať baskičtinou:

„Tá, v tme zrodená,

Tá, naveky uväznená.

Ty, kto tu nikdy nie si.

Čo svet ako jediný vzkriesi.

Svetlo a Temnota,

V jednom tele uzamknutá..."

Argia pokračovala a cítila, ako sa mení. Jej legíny a sveter nahradili dlhé čierne šaty siahajúce až na zem. Prívesok oťažel.

„Čo človek, to duša,

Jedna jediná skúša.

Smrť a život, túžba nájdená,

Na jeden život zničená..."

Cítila ako jej krv vyteká z nosa, ako sa jej podlamujú nohy a ako sa svet naokolo točí. Cítila jedno- umierala.

„Svoj život odovzdá,

Smrť ju dobehne ani sa nenazdá.

Obeta tá najvyššia,

Vzkrieseniu najbližšia..."

Spomalené srdce si cítila až v krku. Bolelo ju každé slovo. Na hlave jej pristála ťažká koruna z kovu a na jej tvár dopadol závoj. Bola za to vďačná. Aspoň Theo nevidel tú hrôzu v jej očiach a pomaly vyhasínajúci oheň. Ona to vedela od začiatku. Jej život za životy ostatných. Bola to maličká obeta, ale z jej strany všetko. Ľutovala len jediné. Že sa nerozlúčila s Theom.

„Človek čo nikdy neokúsi,

Život ho zahrdúsi.

Svetlo v Temnote rozkvitne,

Kvet, ktorý nikdy nevybledne..."

V Argiiných rukách sa zhmotnila obrovská čierna chryzantéma. Označení pristúpili bližšie a jedine ich sila, ich odhodlanie, držali Argiu ešte na nohách.

„Padne, viac už nevystúpi,

Smrť otvorenou náručou skúpi..."

Argia sa chvela na celom tele. Pomaly klesala na kolená.

„Život Svetla odobraný,

Ostatným poskytnutý.

Buď tu, neodchádzaj,

Ako slnko vychádzaj.

Nevzdaj svoj boj,

Svetlo ťa pohltí,

Zober svoj zbroj,

Temnota ťa už viac nedrtí..."

Argia padla do trávy a vyslovila posledné slovo, ktoré neznamenalo nič iné, len číre svetlo: „Argia!"

Jej telo sa naplo a z jej hrude vyleteli pásy svetla. Pretkali každý jeden kút Temného lesa a zničili všetku Temnotu. Keď to najčírejšie svetlo pominulo, uprostred čistinky ostalo ležať nehybné telo a medzi stromami stál človek, ktorý prežil, ale cítil sa viac mŕtvy, než kedykoľvek predtým.