Argia ✔

KAPITOLA DVADSIATA DEVIATA

Argia vedela, že ide o sen. Toho muža v podobnej situácii už stretla. Bol vysoký, chudý a celkovo vyzeral ako mŕtvola. Jedinou výnimkou boli jeho kučeravé vlasy. A to, že tam stál, opieral sa o rám dverí a pozeral na mladú dievčinu s úsmevom. „Ahoj," pozdravil ju a zložil si klobúk. Uklonil sa ako pravý džentlmen.

„Kto ste?" spýtala sa Argia, hoci už mala akési tušenie.

„Ale," duch mávol rukou a ten pohyb rozvíril vzduch. „Podľa mňa to vieš."

Zaváhala, no nakoniec vyslovila to pochybné meno: „Lucius."

Šaman uznanlivo prikývol a narovnal sa. „Nemôžem vedieť, ako na mňa hľadíš. Či som v tvojich očiach niekto, kto schválne zničil Zem, alebo niekto, kto len pochybil."

Argia sama nepoznala odpoveď na šamanovu otázku. Vnímala ho ako niekoho, kto bol prislabý, ale podozrivo prežil celú situáciu. Nesedelo jej to a preto bola nútená premýšľať. Nakoniec len mykla plecami a Lucius sa zasmial. „Si úprimná," podotkol a kostnatými prstami si vošiel do vlasov.

„Prečo ste tu?" spýtala sa a vystrela sa, aby nebola takmer o dve hlavy nižšia ako Lucius.

„Chcem napraviť svoje chyby." Mykol plecom, akoby to nič neznamenalo.

„A čo mám s tým spoločné ja?"

„Ja som mŕtvy, vo vašom svete už nemám žiaden vplyv," poznamenal trpko Lucius. „Preto musím konať pomocou živých."

„Nie som vaša bábka," ohradila sa Argia prudko.

„To by som si nikdy nedovolil tvrdiť," hájil sa Lucius. „Chcem povedať, si dosť silná na to, aby si mohla zvrhnúť Temnotu. A je mojou nepísanou povinnosťou pomôcť ti."

„Tak mi pomôžte," rozhodila Argia rukami. „Ukážte mi, ako mám ovládať dušu Označeného a predísť tomu, aby som sa premenila."

„To sa dozvieš len čo sa zobudíš. Spýtaj sa na to svojho kamaráta. No aby som nezabudol," Lucius sa poškrabal po hlave, akoby rozmýšľal, čo vlastne chcel povedať. „No teda... Ah, už viem!" zvolal. „Ide o ten náhrdelník. Ukrýva v sebe svetlo, takže je pre Označených nebezpečný. Tebe však pomôže udržať si čistú hlavu v ťažkých situáciách. Nos ho so sebou."

„To je všetko?" neverila Argia.

„Nateraz," prikývol Lucius a rozplynul sa v opare.

Argia sa prudko nadýchla a posadila sa so zatvorenými očami. Prudko dýchala a pocítila teplú dlaň na obnaženej pokožke. „Si v poriadku?" spýtal sa ten, komu dotyk patril. Theo.

Prikývla, ale v hlave jej trešťalo. Bolo jej zle, cítila sa pod psa a svet naokolo sa pohojdával. Akoby sedela na lodi.

Párkrát sa zhlboka nadýchla a odlepila si viečka. Theo na ňu hľadel s vráskou medzi obočím a rozstrapatenými vlasmi. „Si si istá?" spýtal sa pochybovačne.

„Theo, mlč," zahriakla ho. Postupne sa jej vybavovali útržky včerajška a do tváre sa jej nahrnula červeň. Následne zbledla, čoby zahliadla ducha. „Ja som sa nepremenila," šepla si pre seba, ale Theo to začul. Až príliš dobre.

„Nie," prikývol. „A ja viem prečo."

Theo spustil stručnú historku o raňajkách a duchovi, pričom Argia pila Theovu kávu. Pri pohľade na jej unavené oči jej to nemohol odopriať.

„Túžba?" spýtala sa neveriacky a následne potriasla hlavou. „Je to hlúposť, Theo. Každý stále po niečom túži. Ak by to bola pravda, nemenila by som sa vôbec."

Spomínala na večery, cez ktoré túžila zavolať Theovi a povedať mu pravdu. Túžila nepremeniť sa. Bolo toľko vecí, po ktorých túžila, ale vyšlo jej to len teraz. Prečo? Nesedelo to. Vonkoncom nie.

„Možno máš pravdu," súhlasil Theo. „Ale nemali by sme sa na to opýtať Gjafariho?"

Argia si povzdychla. Mierne unavene, na druhej strane prekvapene. „Zrazu ti neprekáža fakt, že mi máš pomáhať?"

Theo sa vystrel ako struna, vyzeral, akoby dostal zaucho. Vlastne skôr kopanec pod pás. „Bol som sprostý. Ja bez teba nedokážem žiť, Argia. Vieme to obaja. Hovoril zo mňa strach."

„Takže si priznávaš, že si zbabelec, Theo?" Nadvihla naňho obočie vyzývavo.

Theo zaváhal, ale nakoniec odovzdane prikývol. „Ten najväčší."

Argia sa zasmiala a postrapatila jeho vlasy. Mala na sebe len dlhé tričko, ale bolo jej to jedno. Theo už aj tak videl to, čo chcel. „Stále sa podceňuješ."

Theo potriasol hlavou a urýchlene zmenil tému: „Tak? Zavoláme Gjafovi?"

Argia opatrne pokrútila hlavou. „Pôjdeme ho navštíviť."