Argia ✔

KAPITOLA ŠTRNÁSTA

Bol deň zimného slnovratu, keď sa to stalo. Bol to najkratší deň v roku a vládla najdlhšia noc. Vo svete panovalo veľa legiend, ktoré sa spájali s týmto dňom. Šamani ho nazývali dňom Temnoty.

Nik presne nevedel, čo sa deje v domoch šamanov, počas toho dňa. Vyzerali, akoby sa báli. Zaklincovali si okná, ale svetlo sviečok prenikalo cez malé škáry medzi doskami.

Deň Temnoty sa konal raz za rok, dvadsiateho prvého decembra, kedy sa jeseň premenila na zimu a začalo štvrté ročné obdobie. Deň Temnoty býval vždy pochmúrny a každý ostával doma. Tradovalo sa, že v ten deň sa uvoľnia pánty dverí od pekla a na Zem prenikajú tiene démonov. Ich tiene nie sú škodlivé, ale ak sa im podarí niečo zachytiť, pomocou toho predmetu sa dokážu vytiahnuť do sveta živých.

Šamani sa starali o to, aby k tomu nemohlo dôjsť. Miešali svoje gebuziny a odriekavali slová, ktoré držali démonov spútaných v hlbinách pekla. Nejeden pri tom bránení prišiel o vlastný život.

Opakom toho dňa, bol deň Svetla, deň letného slnovratu. V ten deň boli pánty Pekiel utiahnuté a na svet neprenikala skaza. Ľudia boli v ten deň v bezpečí. Vždy.

Ale stalo sa niečo, s čím nikto nerátal. V deň zimného slnovratu sa šamani stretli na lúke plnej tieňov stromov. Rozložili si vonné sviečky a vytvorili magický kruh svetla, ktorý ich mal ochrániť. Bol to rituál, ktorý sa konal rok čo rok. Stretávali sa tam najmocnejší šamani z celého sveta a viedol ich ten, kto mal najviac síl.

V ten rok viedol obrad mladučký šaman, no bol silnejší než jeho predkovia a spoločníci. Volal sa Lucius.

Nebol obzvlášť vysoký ani chudý, ako jeho predchodcovia. Mal vypracované telo a meral sotva meter osemdesiat. Medzi vynikajúcimi šamanmi bol krpec, nie len vzrastom ale aj vekovo. Mal osemnásť a prvýkrát mal absolvovať rituál Temnoty.

Tridsať šamanov sa zhromaždilo na čistinke medzi tieňmi. V rukách držali nože čierne ako noc, na krku im vyseli náhrdelníky s runami noci, pri nohách mali sviečky a kytice z byliniek.

V strede kruhu stál najmladší z nich, šaman Lucius, ktorého meno znamenalo svetlo. Zvyšní šamani to brali ako dobré znamenie, predsa viedol ich niekto, koho meno hlásalo svetlo, pričom bojovali proti Temnote.

Lucius stál a v rukách držal starú ošúchanú knihu. Odriekaval verše a jeho spoločníci ho nasledovali. Verili v jeho silu, rovnako ako aj on veril to, že v prípade pádu ho podržia.

Lucius nikdy predtým neodriekaval tak komplexné zaklínadlo a v živote by mu nenapadlo, že raz to bude musieť skúsiť. Robil čo mohol, ale po niekoľkých minútach ho oblial pot. Kolená sa mu začali podlamovať a jeho telo schytila triaška.

Jeho slová sa postupne stávali trhanými, ale nevzdával sa. Šamani okolo neho začali odriekavať iné verše, čím do svojho veliteľa vkladali silu. Robili to vždy, neexistoval šaman, ktorý by bol dostatočne silný na to, aby to dotiahol do konca úplne sám.

Lucius sa nevzdával, bojoval s únavou, ktorá lomcovala jeho telom. Prsty zarýval do stránok obrovskej knihy, ktorá ho ťahala do zeme. Nad ich hlavami zašumel vietor a tiene stromov sa predĺžili. Na sviečkach zhasli maličké plamene a zo sveta akoby sa vytratila všetka farba.

Nastala polnoc, najkritickejšia časť celého obradu. Lucius nevládal. Bol síce šikovný a zdatný, ale mladý a chýbali mu skúsenosti. Predsa mal najväčšiu šancu uspieť.

Zdvihol zrak k hviezdnatej oblohe a verše odriekaval z hlavy. Čiernymi vlasmi mu lomcoval stále silnejúci vietor a na jeho tvár dopadali tiene. Až neskoro si uvedomil, čo tie tiene znamenajú.

Najskôr to boli len nepatrné konáriky, čo tie tiene vrhali, ale tmavá silueta sa znenazdania zmenila. Tiene nadobudli vzhľad vykrútených rúch a začali mladému šamanovi driapať pokožku z tváre.

Skríkol a pokúsil sa odskočiť, ale tiene ho nepustili. Za pár sekúnd bol nimi obmotaný ako pavučinami a nadarmo sa metal, nedokázal uniknúť tieňovým rukám.

Šamani naokolo začali odriekavať niečo nové- niečo tajomné. Malo to posilniť ich veliteľa, aby vyhral súboj nad démonmi Temnoty. Nevedeli však v čom je háčik.

Lucius nemohol poraziť démonov. Tí démoni boli iní. Prapôvodní, ktorí zakladali peklo a unášali utratené duše do Temnoty. Boli mocnejší, než ktokoľvek iný. Obyčajný smrteľník, hoc šaman, ako Lucius, nemohol poraziť ich silnú mágiu.

Lucius sa zrútil k zemi a tmavé tiene ho obklopili. Pokrývali celé jeho telo a pomaly sa rozliezali po tvrdej zemi. Dočiahli na nohy ostatných a po jednom ich stiahli na zem. Kúpali sa v ich kriku a užívali si ich jačanie. Driapali im dole pokožku a ich krv nasali do seba. Pomocou toho, sa zmenili na skutočné stvorenia a každý, kto stál v kruhu umrel.

Lucius avšak nie. Chránili ho mocné kúzla a bol dosť silný na to, aby ich čaru odporoval natoľko, nech ho úplne nezničia. Skríkol a démoni sa rozutekali na všetky svetové strany. Jeden si vzal východ, druhý juh, tretí sever a posledný západ.

Lucius ležal na zemi. Videl mŕtve telá svojich spoločníkov ale nerozumel tomu. Hanbil sa za svoje zlyhanie.

Zahľadel sa na mŕtve telo najstaršieho šamana a povzdychol si. Jeho tlmený vzdych sa niesol vzduchom temného lesa. Od tej doby to bol naozaj Temný les.

Tákže, trocha sme sa vrátili v čase, keď sa na Zemi všetko pokazilo :D Dúfam, že sa páčilo :) :D
Prajem Vám krásny nový rok, veľa šťastia, zdravia a tak ďalej :) :D