Argia ✔

KAPITOLA DVADSIATA ÔSMA

Theovi trvalo pár sekúnd, kým si uvedomil, čo sa deje. Nerozumel tomu. Sakramentsky tomu nerozumel. Argia spala vedľa neho, do tváre jej padali vlasy. Boli spolu celú noc, stali sa veci, o ktorých sa verejne nehovorí, ale ona ostala stále tou Argiou, ktorú Theo poznal. Nepremenila sa na žiadne monštrum. Ako to bolo možné?

Nemal srdce budiť ju, tak vyliezol z postele, obliekol sa a zašiel do kuchyne. Chcel jej urobiť kávu, keď sa sklá na otvorených oknách roztriasli. Theo sa prekvapene pozrel na parapetu, kde posedával duch Kalany. Usmievala sa. „Theo," povedala jeho meno.

„Prečo za mnou chodíte?" spýtal sa Theo a nedbajúc na ducha, položil vodu na kávu.

„Chcem sa ťa spýtať, či si pochopil."

„Čo presne som mal pochopiť?" Theo v tom mal mišmaš, ale pred duchom si to tak otvorene nechcel priznať.

„To, že čo robí Argiu dostatočne silnou na to, aby ostala sama sebou."

Theo sa zamyslel. Netušil to. „Čerstvý vzduch?" skúsil to pri pohľade na otvorené okná.

Tvárou mu preletela Kalanina ruka. Líce sa mu zachvelo, ale inak duchovskú facku nepocítil. „Mysli, chlapče, lebo ťa budem strašiť ešte dlho."

„Nemôžete mi to jednoducho povedať?" skúsil to.

„Uhádol si. Sú veci, ktoré sa nesmú prezradiť."

Theo si povzdychol a pozrel na bublajúcu vodu. „Hádali sme sa."

„Ja viem, čo sa dialo," podotkla Kalana, „Pokračovať nemusíš."

Theo sa zapýril. „Neviem, kde hľadať."

„Pred nosom, Theo, pred nosom."

„Ohromná pomoc," podotkol a zalial kávu do dvoch šálok. „Tak budem rozmýšľať nahlas a ak sa k niečomu dostanem, zastavte ma."

Kalana si ho premerala, ale nakoniec prikývla. „No," Theo začal veľmi produktívne. „Prišiel som sem, lebo potrebovala pomoc. Horela. Potom plamene zhasli a ona bola zranená. Pomohol som jej a keď sa prebrala, priznal som sa, že ju tak trochu milujem." Cítil sa hlúpo, že sa takto spovedá pred duchom, ktorý o tom všetkom už aj tak vedel. „Potom mi vysvetlila to, čo sa dialo s ňou ako s Označenou a čo je jej úloha. Poprosila ma o pomoc. Ale ja som nedokázal ani prikývnuť, ani sa z toho vyvliecť. Naštvalo ju to. Pohádali sme sa tak, ako ešte nikdy. Ja som bol zbabelec všetkých rozmerov a ona všetko, čo mi prišlo na um. Potom som jej chcel dokázať, že mám pravdu, tak som ju pobozkal. A potom sa to zvrtlo." Naozaj nemal v pláne rozoberať zvyšok.

„V tomto celom je to, na čom záleží, Theo," povedala Kalana. „Toto celé dalo základ tomu, aby sa jej duša premohla a neprepustila k vláde dušu Označeného."

„Ale čo konkrétne to má byť? To sa s ňou mám každý deň pohádať a následne ju vtiahnuť do postele?"

Kalana sa úprimne zasmiala nad jeho nechápavým výrazom. „Ty si občas naozaj tupý. Ah, no nič. Povedz mi, keď si ju videl v plameňoch, po čom si túžil?"

„Aby prežila," povedal bez váhania.

„A keď ste sa hádali?"

„Po tom, aby som si dokázal pravdu?"

„A neskôr?"

„Po nej," zašepkal.

„A po čom v tých chvíľach túžila ona?"

Nechápavo zvraštil obočie. „Po tom istom?"

Prikývla. „A čo je v tom celom spoločné?"

Theo sa zamyslel. Túžil po živote, po pravde, po človeku. Človek žije, možno vraví pravdu, ale to sa mu nezdalo. „Mysli na to, čo som ti povedala nedávno. Pred tým, ako som umrela," podotkla Kalana a zmizla v opare, ktorý odniesol vietor. Theo sa oprel o kuchynskú linku a zamyslel sa.

Bol u Kalany asi mesiac pred tým celým. Hovorili o Zemi, o ľudstve, o Temnote. A vtedy si spomenul na jednu vetu, ktorú Kalana obzvlášť zvýrazňovala. Celý svet túži po svetle, ktoré odoženie tmu.

A Theovi to razom došlo. Kalana nemyslela na niečo konkrétne. Nejde o pravdu, o človeka ani o život. Nejde ani o svetlo. Ide o túžbu, ktorá núti Argiu bojovať. Je jedno, po čom túži, ak je to dostatočne silné. Ak je to dosť silné na to, aby ju presvedčilo o tom, že má prečo žiť, má prečo odďaľovať ten moment. Všetko sa skrývalo tam- v túžbe.

Tak, a pre toto sa Argia nepremenila :D