KAPITOLA DVADSIATA ŠIESTA

208 31 2
                                    

Theo sledoval Argiu s malým úsmevom na perách. Nemohol si pomôcť, vedomie, že je v poriadku a okrem menších popálenín nie je zranená, ho napĺňalo nevýslovným šťastím.

„Čo sa stalo?" spýtal sa jej potichu, ale ona len pokrútila hlavou. Theo nevedel, čo si má o tom celom myslieť. Nepoznal túto Argiu. V jeho očiach bola vždy sebavedomá, cieľavedomá a silná. Teraz sa mu zdalo, že sa zlomila.

Možno za to mohla len duša Označeného, nevedel, ale pichlo ho pri srdci. Nikdy netúžil po tom, aby ju videl takto. Na hranici svojich síl.

Aj v prvých svojich spomienkach, mala Argia silu v očiach. Teraz sa mu to nezdalo. Prišlo mu to zvláštne, také iné. Ale hlavne smutné. Chcel ju vidieť smiať sa, vtipkovať, či hromžiť na Musora. Mohlo by to byť hocičo, len aby získal späť kúsok z jej starého ja.

„Argia..." pokúsil sa prihovoriť jej, no ona odvrátila pohľad. Nerozumel tomu. Tak veľmi tomu nerozumel. „Hneváš sa na mňa?"

Argia prekvapene zažmurkala. „Mám na to dôvod?"

Theo bol rád už len preto, že sa konečne ozvala. „Povedal som ti, aby si sa odo mňa držala ďalej. Následne ťa pri prvej príležitosti pobozkal."

Theo sa cítil zahanbene, keď sa Argia rozosmiala. „To bola hlúposť," dala mu za pravdu.

„Ale hneváš sa za to?"

Pokrútila hlavou. Theovi padol kameň zo srdca. „Nemám dôvod na hnev. Akurát, nechápem, prečo si to urobil."

Argia sa naňho konečne plne zahľadela, čo Theovi rozbúchalo srdce.

„Čo na tom nechápeš?" Theo nadvihol obočie. „Urobil som to, pretože som mal pocit, že ak to neurobím tam a vtedy, nabudúce už odvahu nenaberiem."

Argia sa usmiala. Ale len perami, oči ostávali rovnako prázdne. „Takže to mám chápať tak, že si sa na to odhodlával už dlhšie?" Nevedela, prečo mu kladie také otázky. Bolo to týranie oboch strán a Argia naozaj nevedela, ktorý z nich trpí v tej chvíli viac.

Theo sa nadýchol k odpovedi, ale z sformulovať slová, ktoré ho už tak dlho ťažili, bolo komplikovanejšie, než si prvotne myslel. Spodná pera sa mu roztriasla, pohľad zneistel. Ale vedel, že podobnú možnosť- vyjsť so všetkým na svetlo sveta- už zrejme nedostane. Preto sa len ešte raz zhlboka nadýchol. „Od prvej chvíle, čo som ťa uvidel."

Argia naňho ostala nemo hľadieť. Nebola schopná odpovedať. Ako dlho sa poznali? Od jej trinástich. Bolo to už vyše piatich rokov a on jej nikdy nič nenaznačil. Stále bol len kamarát. A Argia si nič iné ani len nevedela predstaviť. Do chvíle, kým ju nepobozkal.

„Povedz niečo," zamrmlal Theo, ktorého to ticho zabíjalo. Netušil, čo od nej čakať a to mu trhalo srdce na kúsky.

„Čo?" Argia sa sucho zasmiala. „Prečo si mi to nepovedal skôr? Prečo... prečo ma musíš vidieť horieť na to, aby si sa priznal?" Bolo v tom niečo veľmi poetické- zrútená osoba, niekto v plameňoch, ktorú vytiahne z ohňa dávna láska- ale Argii to prišlo akurát smutné. A smiešne. Nevedela správne reagovať.

„Vždy si bola ty tá, ktorá mala viac odvahy," podotkol Theo. „Ja som bol len dopočtu."

„Dúfam, že je ti jasné, že ja som ťa tak nikdy nebrala." Argia naňho prísne pozrela, ale svoje slová myslela úplne vážne. Brala ho ako rovnocenného, hoci to tak občas možno nevyzeralo.

Theo prikývol a prehrabol si plavé vlasy. „Ale je to tak."

Agria sa zaprela o dlane a posadila sa na pohovke. Takto mala hlavu vyššie, ako Theo, ktorý sedel vedľa na malej drevenej stoličke, ktorú tu mala špeciálne pre Galeru. „Prečo myslíš?"

„Vie to každý. Ty máš všetko, čoby človek chcel mať. Odvahu, rozum, znalosti, to čaro osobnosti, pred ktorým zacúva aj Musoro. A ja... som."

„Neznášam keď sa podceňuješ," podotkla Argia. „A nezabúdaj ani na to, že momentálne si na tom o podstatne lepšie, ako ja."

Argia nechcela, aby mal výčitky. Išlo jej len o to, aby si uvedomil, že nie je na tom najhoršie. Je kopa ľudí, ktorá trpí viac ako on. Dokonca viac ako Argia.

Theo sa na ňu previnilo pozrel. „Aké to je?" spýtal sa opatrne. „Myslím... bolí to?"

Argia sa musela zasmiať. Bolelo to ako šialené, nedalo sa to prežiť- a to doslova. „Bolí to," povedala miernejšiu verziu.

„Máš bobule alebo..?" Theo nechcel vysloviť, že chodí po nociach loviť, tak nechal otázku rozplynúť sa v izbe.

„Mám bobule," prisvedčila Argia zamyslene a v mysli sa započítala, ako dlho jej ešte vydržia. „Okrem toho, s Gjafom som si vybavila, že budem počúvať jeho táraniny, ak my ich bude dovážať."

„Hovoril som s duchom Kalany," poznamenal po chvíli ticha Theo. „Vraj robím chybu, keď sa od teba vzďaľujem. Mám ti byť oporou a pomáhať ti v tom, čo príde. Teda, tú časť som si domyslel. Ale chcela, aby som prišiel za tebou."

„Rozprávala som sa s Gjafarim a aj ten tvrdil, že sa zhováral s Kalanou. Vraj mu ukázala, ako som zomrela." Argii pri tej myšlienke prebehol po chrbte mráz.

„U mňa ten detail vynechala," podotkol Theo. „Prečo mu to ukázala?"

„Povedala mu veci, ktoré... ktoré by mohli zmeniť osud sveta." Argia sa až čudovala, ako ťažko sa jej o tom hovorí. „Označila ma Prvotná. Vraj ma tým zachránila. A odovzdala mi kúsok zo svojej niekdajšej duše." Argia premýšľala, či nie je to práve jej duša, ktorá stojí za tým pocitom beznádeje, ktorý sa jej v poslednej dobe stále zmocňoval. „Vraj je tu možnosť, že sa naučím ovládať dušu Označeného."

Theo od samého prekvapenia ostal mlčať, tak Argia pokračovala: „Ten medailón, ktorý si mi bol vrátiť mám od Kalany. Tá ho vraj dostala od Luciusa. Vieš, kto je Lucius?"

„Myslíš toho mladého šamana, ktorý prepustil do sveta démonov?"

Argia prikývla. „Je to symbol svetla, pomocou ktorého sa dajú odstrašiť Označení. O pár týždňov, v deň mojich narodenín, má Temnota pohltiť zvyšky Zeme a zlikvidovať tak posledné časti ľudstva. Gjaf tvrdí, že ak sa naučím ovládať dušu a vydám sa do Temného lesa, môžem tomu zabrániť."

Theo nechápal. Teda chápal, ale nechcel chápať. „Prečo mi to hovoríš?"

„Lebo Gjaf tvrdí to isté, čo Kalana... potrebujem tvoju pomoc."



Helooooo!! *a ešte raz* Heloooo!! 
Pamätá si na mňa ešte niekto? :P :D No ja viem, fakt sa ospravedlňujem, že som celé mesiace nič nepridala. Toto... je to proste totálne hanba. Fuj na mňa.
No ale dúfam, že mi tu niekto ostal. A viete prečo? Teraz už neprichádzam s prázdnymi sľubmi, že každý týždeň jedna časť a podobne. Lebo teraz *fanfáry poprosím* mám dopísaný celý príbeh!

Áno, neklame vás zrak, čítate dobre. Občas som mala náladu písať toto, hoci to bolo fakt len občas a konkrétne v dnešný deň som dopísala dve posledné časti a aj Epilóg. Čiže z toho vyplýva, že vám to idem pridávať. Spolu máme 36 častí plus Epilóg. Na každý deň jedna časť, čo vy na to? Hm, teda vážne dúfam, že tu niekoho mám, ak som to už dokončila :D Lebo počas mojej neaktivity príbeh dosiahol vyše tristo hlasov (thanks *_*) :D 

Takže teraz ruky hore každý, kto mi tu ostal a no túto časť som využila špeciálne na to, aby sme troška zrekapitulovali to dôležité na to, aby ste rozumeli, o čo ešte vlastne ide :D Nejdem ani dúfať, že mi tu ostal každý čitateľ a ani sa nečudujem, no hádam sa niekto nájde :D ak nie, je to moja chyba :D 

Tak koniec môjho monológu, teším sa, až to dokončíme aj spoločne :D 

Argia ✔Where stories live. Discover now