KAPITOLA DVADSIATA ŠTVRTÁ

227 32 8
                                    

Počas dňa na Argiu dopadla únava. Chcela spať, ale ostražitosť jej to nedovoľovala. Bála sa, že sa niečo stane. Sama nevdela čo, ale necítila sa pokojne.

Srdce jej z nevysvetliteľných dôvodov bilo až v krku, nehovoriac o tom, že sa jej triaslo celé telo. Prečo? Odpoveď nepoznala.

Nakoniec si len rezignova vzdychla a spolu s chlpatou dekou sa usadila na širokej parapate okna. Hľadela von do tmy. Myseľ mala prázdnu, ale zároveň neskutočne preplnenú.

Nevedela sa sústrediť na nič konkrétne, zdalo sa jej, že neexistuje vec, ktorá by ju vedela upokojiť.

Nakoniec sa ale poddala neviditeľnej sile, ktorá ju ťahala do ríše snov. Avšak vo chvíli, kedy sklapla viečka, jej bolo jasné, žeby ostala radšej hore.

Sedela na chladnej zemi v šatách čiernejších než samotná Temnota. Nohy mala skrutené pod telom, ruky vložené do lona. Hlavu mala vyvrátenú do oblohy, na ktorej sa po toľkých rokoch zrkadlili hviezdy.

Ako v tranze sledovala žiariace bodky na oblohe. Uchvacovali ju natoľko, až stratila beztak stratenú reč.

Bola v hĺbke lesa, koruny ihličnanov obkolesovali jej zorné pole. Bol to pohľad ako z rozprávky... Ako z knihy o začarovanej krajine.

Naokolo sa vznášali tiene prízrakov, Označených i démonov. Argia vnímala ich prítomnosť ale nebála sa ich. Nemala sa prečo báť. Bola ich kráľovnou, ich vodkyňou, vládkyňou Temnoty.

Z tmavého lesa vystúpila mihotajúca sa postava. Podišla k čierovlasej kráľovnej a položila jej na hlavu korunu z čiernej hmoty. Vyzerala ako posplietané korene vyschnutých kríkov, vyzdobené tmavými kamienkami. Lenže to bolo len zdanie. Celá koruna bola z ťažkého kovu. Na jej spodok bola pripevnená čierna sieťovina, z časti priesvitná.

Ďalší prízrak jej vložil do lona obrovskú čiernu chryzantému.

Argia ju zovrela medzi prstami a pomaly vstala zo svojho miesta.

Duše sa okolo nej združili a sprevádzali ju po lesnej cestičke. Počula ich šepot, ale nebol desivý. Skôr pokojný, akoby sa medzi sebou rozprávali a konečne našli svoj šťastný koniec.

"Môže sa to skončiť," hlesol prízrak vedľa nej.

"Ako?" spýtala sa jej Argia a hlavu otočila jej smerom.

Prízrak bol kedysi ženou. Tvorila ju hmla ale telo mala pokryté čipkovaným čiernym závojom. Mala svetlé vlasy, čierne pery a kostnatú postavu.

"Ťažko," odpovedala Argii, "Ale je to možné. Tento koniec je len jeden z mnohých, ktoré môžu nadísť. Musíš zabojovať."

"Čo keď sa mi to nepodarí?" spýtala sa šeptom.

"Na to dostaneš odpoveď vo chvíli, keď znova zaspíš." Prízrak sa otočil tvárou k Argii a vydýchol čierny dym rovno do Argiinej tváre.

Svet sa s mladou ženou začal točiť a obraz možnej budúcnosti sa razom rozpadol ako domček z karát.

****

Theo ležal na posteli s myšlienkami v oblakoch. Nevedel sa sústrediť na nič, ale ani sa o to nepokúšal. Chcel vypnúť.

"Theo," zaznelo zrazu a mladý muž s rozstrapatenými vlasmi sa strhol na posteli.

Začal sa otáčať okolo vlastnej osi, ale nič nevidel. Až mal pocit, že sa mu to len zdalo.

"Theo," zopakoval ten hlas, ale on potriasol hlavou. To sa nemohlo diať.

"Theo," ozvalo sa zas ale teraz to už nemohol ignorovať. Sviečka, ktorá horela na komóde, razom zhasla a v izbe zavládla tma.

"Kalana?" opýtal sa potichu. Spoznal hlas starej ženy, ale nebolo to možné. Bola predsa mŕtva.

"Áno, chlapče."

"A-ako?" vykoktal Theo a začal sa okolo seba otáčať, ale Kalany nebolo. Nevdel posúdiť, či je to sen alebo skutočnosť, ale nech to bolo čo chcelo, Theo vedel, že ide o niečo dôležité.

"Nezáleží na tom ako. Otázkou ostáva, prečo," prehovorila a pred Theom sa zhmotnila jej postava. Mihotavá a nejasná, ale bola tam.

Stála pri nočnom stolíku, len meter od Thea. Videl, že sa naňho usmieva, aj keď hmla, ktorá ju obklopavala sa ťažko rozoznávala.

"Tak prečo?" opravil sa Theo a uprel zelenkasté oči na mihotavú mŕtvolu starej ženy.

"Pretože počas života, som ti nestihla povedať to, čo som mala," odpovedala Cusubia Kalana.

"Tak mi to povedzte," požiadal Theo hoci si nebol istý, či to chce naozaj vedieť. Čo môže byť také dôležité, že sa pre to vrátila zo sveta mŕtvych?

"Nie je to také jednoduché," pokrútila hlavou. "Sú veci, ktoré ti nemôžem povedať. Ale prišla som ťa naviesť správnou cestou."

"Tá, po ktorej kráčam teraz je nebodaj zlá?" Theo jej nerozumel ale snažil sa nedávať to najavo.

"Áno," odvetila bez zaváhania. Theo sa snažil maskovať, že sa ho slová ducha dotkli. Čo také robí zle?

"Neber si to osobne," poradila mu Kalana a potichu sa zasmiala, "Nemôžeš za všetko, čo sa stalo. Ale môžeš to napraviť."

"Ako?" Síce ani nevedel, čo robil zle, ale rozhodol sa veriť jej. Predsa, zrejme neprišla späť, aby si z neho urobila dobrý deň. Alebo...?

"Choď za Argiou." Slová Kalany ho prikovali na miesto účinnejšie ako sekundové lepidlo.

"Čo?" vypadlo z neho.

"Počul si," povedala otrávane. "Ešte sa stretneme." V tom momente jej už nebolo a sviečka, ktorá hasla jej prítomnosťou sa znova zapálila. Sama od seba a tak osvetlila tmavú miestnosť. No izbou sa ešte rozniesol šepot Kalany. Ponáhľaj sa!

Jej hlas zanikol v kriku, ktorý Theo spoznával. Patril jeho dlhoročnej kamarátke, Argii.

Nejaké nápady, čo sa mohlo Argii stať? :D Poprípade, prečo za ňou musí Theo ísť? Alebo čo znamená ten sen? :D
Dúfam, že sa časť páčila :3

Argia ✔Where stories live. Discover now