Argia ✔

KAPITOLA OSEMNÁSTA

Na perách mala jemný úsmev. Oči jej svietili bledozeleným svetlom ako starogrécky oheň. Čierne vlasy mala v drdole na vrchu hlavy a kde-tu trčali jemné vlásočky krkavčej farby. Plné pery mala červené, akoby krvavé. Argiu prepadla nostalgia na staré dobré časy, kedy ešte nemusela zabíjať Označených.

Spomenula si na tiché noci v kruhu rodiny, na pokojné večere pred kozubom, na prešantené dni s otcom a na malebné rána, kedy ju ešte budil vtáčí spev spoza pootvoreného okna. Keď bola menšia, Temnota sa ešte len rozrastala vo svete a jej rodina mala šťastie, že žila v pomerene, nezastihnutej oblasti. To však dlho nevydržalo.

„Argia, ahoj," usmiala sa na ňu mama a Argia vstúpila do domu svojho detstva. V tomto dome nebola už zopár mesiacov, chcela sa odviazať od minulosti a sústrediť sa na budúcnosť, ktorá však pominula v jednu jedinú noc, keď Temnota siahla do jej domu a priviedla Označených ku koristi.

„Ahoj, mami." Úsmev svojej matke opätovala, no bolo to mierne umelé. Jej matka si to však nevšimla. V posledných rokoch, od čias, keď zomrel jej manžel, nevidela u svojej dcéry skutočný úsmev. Všetky Argiine prejavy citov boli falošné ako i nádej, že sa Svetlo vráti na ich planétu.

Ama objala svoju dcéru a sledovala ju kritickým pohľadom, ktorý však nemyslela zle. Len ju skúmala, už ju dlho nevidela. Všimla si, ako jej podrástli vlasy, až jej padali k zadku, hoci ich mala vo vysokom chvoste. Zbadala jej vychudnutú tvár a tenké ruky obalené svalstvom. Cítila jej jemnú vôňu z parfumu, ktorý dostala na narodeniny. A v nekonečnom rade videla jej oči, ktoré jej tak veľmi pripomínali jej dcéru, ktorú nadovšetko milovala, no to malé dievčatko bolo pre ňu už neprístupné.

„Argia!" začula Ama Galerin krik ako malé dievčatko zbehlo po schodoch s bábikou v ruke a skočila do Argiinej náruče.

Argia si dievčatko pritisla k telu a zhlboka sa nadýchla jej detskej vône. „Ahoj, Gal," šepla tak, aby to počula len jej sestrička.

Galera sa s chichotom odtiahla od svojej veľkej sestry a natrčila k nej ruku s bábikou. „Na." Podala jej strapatú bábiku so svetlými vlasmi.

Argia malú handrovú žienku prijala s úsmevom a napravila jej rozcuchané vlasy. „Ale, ale, čo sa o bábiku nestaráš?" podpichla ju, „Veď je strapatá skoro ako ty."

Galera sa zamračila a pozrela do zrkadla na chodbe, akoby si chcela skontrolovať svoje, mimochodom krásne uhladené, čierne vlásky. „Ani nie som strapatá," vydýchla na svoju obranu.

Argia k nej zozadu pristúpila a rukami prehrabla jej vlásky, až ostali stáť na všetky svetové strany. „Nože, pozri sa lepšie," povedala sestre so smiechom.

Malá Galera na ňu pozrela, čoby bola vrahom (od skutočnosti to ďaleko nemalo) a začala si prechádzať vlasmi, aby napravila škodu, no ešte väčšmi si zhoršila účes.

Našpúlila plné pery, ktoré zdedila po svojej matke a nadhodila výraz zamýšľajúceho. Potom sa zachichotala a vzdala to. „Dones mi kefu a urobím ti vrkoč," pošepla jej Argia do ucha. Oči malého dievčatka sa rozžiarili ako malé reflektory a už trielila po schodoch ako namydlená strela.

„Poďme do obývačky," povedala Ama, ktorá celý ten výjav mlčky, no s o to väčším úsmevom, pozorovala. Argia prikývla a prešli do priestrannej miestnosti, kde stál vychladnutý kozub a dvoje sedačky, medzi ktorými bol malý stolík. Argia na tú miestnosť vždy spomínala s úsmevom.

V izbe vládlo ticho, matka s dcérou sa mlčky pozorovali, akoby sa snažili nájsť všetky rozdiely na tom druhom. Ama ich našla dosť a prvoradým objektom jej sledovania boli Argiine oči, ktoré ostali rovnaké, no plápolal v nich malý plamienok strachu a nepokoja.

Ale Argia si na svoju matku pamätala presne takto- vlasy v drdole, červené pery, žiariace oči a zopár vrások na tvári. Potom si všimla ešte niečo. Jej matka bola nervózna a to takým spôsobom, ktorý si Argia nevedela vysvetliť. Prsty si hlboko zarývala do dlaní, oči jej kmitali z jedného miesta na druhý... bolo to zvláštne.

„Mami?" spýtala sa Argia starostlivo, „Je všetko v poriadku?"

Ama s odpoveďou chvíľu váhala, nakoniec mlčky pokrútila hlavou. „Argia, chcela som ťa o niečo poprosiť," vydýchla ticho. Zdalo sa, že ju tie slová oberali o všetku silu.

„Len vrav," nabádala ju Argia. Bola zvedavá i ustarostená, netušila, čo mohlo tento stav u jej matky spôsobiť. Večne od svojej dcéry niečo chcela, preto Argia nechápala, čo ju rozrušilo.

„Ja..." začala Ama, no do izby vbehla Galera s kefou v ruke a posadila sa pred Argiu, vtisla jej do rúk gumičku spolu s kefou a natrčila hlavu.

Argia sa spýtavo pozrela na matku, ale tá len pokrútila hlavou a perami naznačila chabé slovko, ktoré ešte viac umocnilo Argiine obavy. Neskôr, šepla bez slov. 

Kapitola ešte pred dvanástou? :o Ani sama tomu neverím :D Čo si myslíte, čo chcela povedať Ama Argii? :D