Argia ✔

KAPITOLA TRIDSIATA TRETIA

Spätne Argia nechápala, čo bolo také ťažké na tom, ovládnuť dušu Označeného. Odo dňa smrti jej sestry a matky prešiel týždeň, konal sa pohreb a ona sa nepremenila ani raz.

Všetku svoju frustráciu, bolesť a túžbu pomstiť sa, použila proti duši, ktorá nemala šancu. V mladej dievčine sa toho skrývalo príliš veľa na to, aby mohla duša Označeného zvíťaziť.

Thea to tešilo, ale na druhej strane videl ten zlomený kus Argie, o ktorej vedel, že sa nedá nijak zlepiť.

Termín zimného slnovratu, najkratšieho dňa a najdlhšej noci v roku, deň Argiiných narodenín, sa rýchlo blížil. Podľa slov Gjafariho, ktorý to vzal od Kalany, ktorá to mala od Luciusa, sa v ten deň stretávali štyria démoni na čistine uprostred Temného lesa. Bol to jediný deň v roku, kedy mala Argia šancu poraziť Temnotu.

Podľa veštieb z dávnych časov, bolo možné poraziť démonov len jedným spôsobom. Niekto spomedzi Označených sa musel chopiť iniciatívy a poviesť ostatných Označených, aby zničili to, čo ich stvorilo.

Vraj, ak sa niekomu podarí ich presvedčiť, získa silu, a stane sa ich vodcom. Ak k tomu dôjde, armáda Označených porazí démonov, ktorí zmiznú a zoberú so sebou aj Temnotu. Označení sa vytratia, ostane len ich telesná schránka s pôvodným majiteľom.

„Ako sa dajú presvedčiť?" spýtala sa Argia. Posledné dni žila len na káve a suchároch. Práve preto, hoci bolo ešte ráno, liala do seba už druhú šálku kofeínovej bomby.

Gjafari rozhodil rukami. „Neviem. No podľa istých zdrojov stačí, ak prednesieš niečo v zmysle, že ich oslobodí svetlo."

„To bude zaujímavé," skonštatoval Theo sucho. „Väčšina Označených nevie rozprávať. Ako sa s nimi máme dohodnúť?"

„A čo ak by sme sa ich pýtali cez deň?" navrhla Argia.

Gjaf si povzdychol. „V Temnom lese neexistuje deň a noc. Označení, ktorí tam žijú, sú stále vo svojej čírej forme obludy."

„Ták, a sme nahratí," rozhodil Theo rukami. Mal toho dosť. Už tri noci nespal a cez deň na pokoj mohol tiež zabudnúť. V hlave sa mu motali slová zaklínadiel a bol si istý, že ak bude chcieť vyčarovať plameň, zaplaví ich lavína. A to mali zajtra večer vyraziť. Všetko bolo hotové. Okrem normálneho a uskutočniteľného plánu.

„Argia je Označená tiež," podotkol Gjaf. „V lese sa premení."

Obaja naňho šokovane pozreli aj keď Argia to kdesi v hĺbke tušila. Theo mal na jazyku poznámku, že netúži zomrieť pod pazúrmi naštvanej Argie, ale ostal mlčať.

„Ale keďže sa vie ovládať, bude mať silu Označenej, bude s nimi môcť komunikovať, ale teba neohrozí. Pokiať teda, nenaštveš skutočnú Argiu," podotkol Gjaf.

„Prečo si to až doteraz tajil?"

„Nechcel som vás odstrašiť."

„Ešte stále môžeme vziať nohy na plecia," podotkol Theo uštipačne.

„O tom ani nepochybujem." Prikývol Gjaf. „Ale nepochybujem ani o tom, že minimálne Argia nie je taký zbabelec ako ty, Theo."

„Nikdy som nechápal, prečo ma neznášate," zamrmlal. „Niežeby to nebolo obojstranné."

Argia nad nimi prevrátila očami. Už okolo troch týždňov žila s tými dvoma pod jednou strechou a ich doťahovanie bolo pomaly neznesiteľné. Správali sa ako malí chlapci.

Theo nemal rád Gjafa, Gjaf nemal rád Thea. Bol to začarovaný kruh, ale niežeby sa tí dvaja ignorovali, to nie. Skôr vyhľadávali spoločnosť toho druhého, aby si mohli navzájom liezť na nervy a tým privádzať do varu aj Argiu.

Gjaf prepálil Thea pohľadom, ale nepovedal ani slovo. Argia vstala od stola a oznámila, že si ide zdriemnuť. No to nečakala, že ju do svojich pazúrov vtiahne desivá nočná mora.

Stála na čistinke. Kdesi tušila, že práve na tomto mieste sa odohrá ten veľký boj. Prezerala si stromy, ich pokrútené konáre.

Potom sa zo zeme vynorili štyria démoni. Jeden žiarlil, čoby zhltol Slnko a tráva pod jeho nohami sa roztápala. Bol to démon východu.

Ďalší bol tmavý s malými iskričkami, ako nočná obloha kedysi. Démon západu.

Ďalšieho pokrývali cencúle a tráva pri jeho nohách mrzla. Démon severu mal hustú zimnú bradu.

Posledný vyzeral takmer ako človek. Mal mužskú postavu a opálené telo. Démon juhu.

Všetci štyria mali na hlavách koruny z pletenca starých koreňov, ktoré hrali vo farbách, aby ladili k ich telu. Jedna žiarivá, jedna svetlomodrá, jedna čierna a posledná akoby zo zlata.

Postavili sa do kruhu, porezali si zápästia a z ich tela sa vyliala krv tmavšia než noc. Pokropila trávu, ktorá sčernela. A čoskoro všetko upadlo do tmy, v ktorej ostávalo len kvílenie obetí a praskajúce ušné bubienky z dunenia, ktoré nemalo konca kraja.

Možno ste čakali, že sa budem v smrti Galeri a mami Argie párať viac, ale popravde... nemalo by to zmysel. Nuž, ostávajú nám už len chabé tri časti a Epilóg :D