Hej, Parkerová! ✓

- 36 -

S mamou sme na seba najprv veľmi nezvyčajne pozerali. Ako keby sme obidve zisťovali, či sme naozaj rodina. No aspoň ja určite. 

Nejako sa to celé vyvinulo až k tomuto momentu, kedy sedíme oproti sebe v nejakej kaviarni a zaryto mlčíme. To ticho ma hrozne ubíja. Povedali sme si už asi všetko a teraz, keď sa nám minuli témy, mám chuť umrieť.

Ona si stále poklepkáva dlhými nechtami po stole a ja si v hlave spievam pesničky. Pomaličky sa pritom húpem, pohmkávam si práve pomalú  monotónnu skladbu. Dosť deprimujúce vzhľadom k tejto situáci.

„A chystáš sa aj na vysokú?" opýtala sa znenazdajky, keď konečne prišla na nejakú tému.

„Popravde som o tom ani nerozmýšľala. V poslednej dobe mám toho v hlave dosť veľa," šepla som a začala si veľmi potichu znova pohmkávať melódiu.

„A čo také? Nebodaj máš priateľa?" zaškerila sa tým spôsobom, akým sa škerím aj ja. To je ešte viac deprimujúce.

„Noooo... povedzme, že hej. Zatiaľ len krátko, ale poznáme sa už dlhšiu dobu," snažila som sa nejako nadviazať na tému, ale nevedela som, čo rozprávať ďalej. „Idem na toaletu," povedala som a postavila sa. Na moje nešťastie som narazila do čašníka s táckou plnou horúcich káv a čajov. „Au!" vykríkla som, keď ma tá horúca tekutina obliala. 

„Oh, prepáč... Parkerová?" povedal čašník a ja som hneď vedela, že to neveští nič dobré.

„Nico?! No super," zamrmlala som si a sadla si späť. Pofúkala som si popálené miesto na ruke a Nico zatiaľ niekde odbehol.

Pozrela som sa na mamu a ona asi trikrát zodvihla obočie.

„On nie je môj priateľ, len kamarát," vysvetlila som a ona sa len zasmiala.

Ona sa však len potmehúcky smiala sama pre seba.

Za pár sekúnd ku mne pribehol Nico aj s ľadom v sáčku a položil mi ho na ruku. „Lepšie?" spýtal sa, ale ja som mu odpovedala len úľavným povzdychom.

„Dobrý, ja som Nicholas," usmial sa na mamu a podal jej ruku, ktorou so smiechom potriasla.

„Diana, teší ma," vyhŕkla nadšene s istým presvedčením, že je to môj priateľ.

„Mami, on vážne nie je môj priateľ, len kamarát. Chodím s niekym iným," presviedčala som ju.

„Mami?!" povedal Nico prekvapene.

„Že nie je?!" neverila mi mama.

Nico zostal zaskočený, tak isto ako aj moja mama. Vedel, že mamu aj otca nepoznám. A mama si asi myslela, že je moc múdra alebo čo. Nevie pochopiť, že to proste nie je môj priateľ?

„No nič, ja musím makať," povedal Nico a odišiel s pohľadom: vysvetlíš mi to neskôr.

„Tak s ktorým teda chodíš? Ako... nie, že by som vedela s kým sa stýkavaš alebo kamarátiš. Nezisťovala som si to. Prisahám," hovorila a tento raz som sa smiala ja.

„Niee... vôbec si si to nezisťovala," vybuchla som smiechom, ktorý po chvíli utíšila bolesť ruky. „Sss-to bolí," zasyčala som.

„Doma nemáte nejakú mastičku alebo niečo?" spýtala sa ma a z hlavy vyhodila celú záležitosť s mojím frajerom.

„A bola by si taká ochotná ísť k nám domov? Bude tam Clarise a aj Hank," povedala som a ona pritakala.

„Psychologička mi pomohla uvedomiť si, že deti by mali byť na prvom mieste," usmiala sa a aj napriek tomu, že som nemala ranenú ani jednu nohu, mi pomohla vstať.