Hej, Parkerová! ✓

- 6 -

Nemám nič zlomené. Iba veľmi silno uderenú nohu. 

Doktorka mi dala na nohu obväz a povedala, že mám do konca týždňa zostať doma. Toľko k návšteve tej starej ropuchy...

„Nechceš sa zastaviť v Starbuckse?" spýtal sa ma Gerard po ceste domov.

Zatvárila som sa kyselo. „Nemám rada kávu," povedala som a on zostal ticho.

„Ale tam predávajú aj horúcu čokoládu a iné veci," snažil sa ma presvedčiť.

„Nech tam predávajú aj lístky na koncert Beatles. Nebudem sa tam trepať s tou nohou."

„Ale Beatles sú mŕtvi," povedal nechápavo.

„Ty si fakt imbecil," povzdychla som si a zapozerala sa von z okna. Toto bude ešte dlhá cesta.

...

Mala som pravdu. Tá cesta mi fakt pripadala nekonečná. Každá sekunda, každá minúta mala nekonečne veľa hodín. A prečo mi to tak pripadalo? Lebo bolo v aute neskutočné ticho a Gerardove pohmkávanie pesničiek to ticho iba vyzdvihovalo.

Keď sme dorazili, Gerard mi pomohol von z auta a potom dnu do domu. Nakoniec som ho poprosila, aby mi pomohol hore do izby. 

Pomaly ma posadil na stoličku a nastalo ticho. Znova. Už, už som chcela utrúsiť nejakú tú štipľavú poznámku, keď ma zrazu s náhlivosťou v hlase prerušil.

„Ako preboha nemôžeš mať rada kávu?!"

Zasmiala som sa. Jeho zmätený výraz v tvári sa trošku uvoľnil.

„Prečo, keď som ti povedala "Gee", tak... ja neviem. Zatváril si sa tak prekvapene?" spýtala som sa skorej, než som si to stihla rozmyslieť.

„Som zvyknutí tú prezývku počúvať stále. Od kamarátov a fanyniek, no od teba je to také divné lebo..." ostal ticho a ja som si mohla domyslieť prečo.

Lebo nie som ani jedno z toho. Ani fanynka, ani kamarátka.

„Ale čo som tým chcel povedať je to, že mi to k tebe nepasuje. Aby si ma tak volala. Preto som sa tak zadivil," povedal a sadol si na koberec.

„Pokojne si sadni na..." hovorila som, ale prečo? Odkedy sme takí kamaráti? Všimla som si, že sa na mňa pozerá ako na blázna. „Ehm, pokojne si sadni na posteľ," vyhádzala som zo seba.

„Ďakujem," hlesol a presadol si.

„Nie, to ja ďakujem. Za odvoz a tak."

„Zopakuj to? Nepočul som," uškrnul sa a natŕčil ucho.

„Ani náhodou, Gary."

„Ako chceš, Parker," oponoval.

„Nehovor mi tak!" skríkla som s hnevom.

„Tak mi nehovor Gary!" skríkol aj on, no s úsmevom. Ja som sa neusmievala.

„Tak ako? Gabriel?" opýtala som sa ho.

„Nie."

„Gabe?" Ďalšia otázka.

„Nie."

„Gordon?"

„Nie."

„Tak ako?!" skríkla som a rozhodila ruky.

„Kľudni hormóny Parkerka. Nechcem, aby si vybuchla," povedal so zodvihnutým obočím.

„Hovor. Mi. ROSALIE."

„Dobrééé, Rosalie. Ty mi hovooor... hm..." vravel a popritom rozmýšľal.

Ako mu mám hovoriť, keď mu všetko vadí? Asi mu aj tak budem vravieť imbecil alebo Gary. Tie dve sa najviac uchytili. 

„Nemáš stredné meno?" spýtala som sa vo chvíli, ako ma to napadlo.

„Arthur," odpovedal sekundu na to. „Ale ani tak ma nevolaj. Volá ma tak stará mama, keď sa na mňa hnevá."

Znova som si povzdychla a mala chuť sa rukou buchnúť po čele.

„Dobre, vyhrala si. Hovor mi ako chceš."

Potešila som sa, ale v očiach mi stále zostala jedna otázka.

„Áno, áno. Budem ti hovoriť Rosalie, nie Parker, či Parkerová," povedal a odkašľal si. „Ehm-ehm asi."

Záporne som pokrútila hlavou, no usmievala som sa pri tom. Tento úsmev mi zostal až kým neprišla teta a to bolo o skoro sedem hodín neskôr. S Gerardom sme sa dosť dobre bavili. Rozprávali sme sa o pár seriáloch, ktoré máme obaja radi a pomedzi to sa podpichovali. Istú dobu som mala pocit, že nie je až taký imbecil, ale potom mi napadlo, že ho ani nepoznám. A ani on mňa. Takže je v dome cudzej dievčiny, ktorá sa kvôli nemu pošmykla na mlieku a udrela si nohu. 

A prečo bol vlastne u nás doma? 

Logicky ho sem doviedla Cornelia, ale to muselo znamenať, že... och len to nie! Dúfam, že som celé popoludnie nestrávila so sukničkárom, ktorý robil v noci isté veci mojej sesternici. 

Ale prečo ma to nenapadlo cez deň? Na čo som sa tak veľmi sústredila, že mi to vôbec nezišlo ma um?

Asi to boli jeho oči. Alebo by to bol ten jeho úsmev?

Ty buď láskavo ticho! Ničomu nepomáhaš.

Asi tie orieškové oči, čo?

Chytila som sa za hlavu a prstami si prešla cez vlasy. Ach, znova sa rozprávam sama so sebou... Asi s tým budem musieť zájsť psychológovi. 

Následoval ďalší a ďalší povzdych. Bol to dlhý deň, ale bude to ešte dlhší večer.

Helou my dearest friends!!

Ako sa vám páči dnešná časť? Som fakt unavená a bojím sa, že tam je veľa nesrovnalostí a chýb. Tak mi dajte vedieť, ak by ste našli nejaké hrozné a fakt očividné chyby. Vďaka. ♥♥♥

Toť vše na dnes.

Goodbye! ☺