Hej, Parkerová! ✓

- 5 -

Snažila som sa postaviť, no na mokrej zemi s uderenou nohou je to dosť komplikované.

Gerard ku mne prišiel a pomaly mi pomohol sa postaviť. Stále sa však usmieval. Asi mu môj pád prišiel nejak veľmi smiešny, no mne tak neprišiel. A zrejme ani Cornelii.

„Čo ti zasa je, Parker?" spýtala sa, keď ma Gerard posadil na stoličku pár metrov od mláky.

„Pošmykla sa," povedal Gerard a začal si moju nohu prezerať. Pritom kľačal na zemi a úplne odignoroval moju sesternicu.

Odkedy je taký starostlivý?

„Corny, prosím, zavolaj svojim rodičom. Neviem, čo s tým a škola mi začína už o chvíľu."

Pozrela sa na mňa a jej pohľad neveštil nič dobré. „Zavolaj im ty, ja už musím. Poď Gerard," riekla s úsmevom a nadstavila mu ruku.

Záporne pokrútil hlavou. „Nie, musím dať pozor na Rosalie," povedal a mne sa rozbúchalo srdce. Tentokrát však nie od hnevu alebo iného pocitu, ale od prekvapenia. 

Odkiaľ vie moje meno?

„Huh?!" nepochopene šepla a pohodila svojimi vyperoxidovanými vlasmi. „Tak si tu zostante!" skríkla dramaticky a vypochodovala von. Už som iba počula buchot vchodových dverí.

„Gee, hore mám telefón. Skočíš mi poň?" spýtala som sa a on sa zarazil.

Väčšinou, keď poviem jeho meno zle nahnevá sa, ale teraz? Bol... prekvapený? V rozpakoch?

„Gary? Ideš poň, či nie?" zopakovala som sa a on potriasol hlavou.

„Idem, idem, Parker," povedal a ja som ho rýchlo zastavila slovami.

„Nemám rada, keď mi ľudia hovoria priezviskom! Ale Parker neznášam najviac, lebo ma tak volá-" prerušil ma.

„Cruela?" spýtal sa a ja som sa zasmiala. Narážal na Corneliu.

Vidím, že niesom jediná, kto si robí srandu z mien.

„Je príjemné vidieť, ako sa smeješ," šepol a usmial sa. No nie frajersky, ale milo. Poviem vám, celkom príjemná zmena.

„Dobre, už toľko nekecaj, Gabe, a choď po ten telefón. Mám ho na stole vedľa notebooku."

Prikývol a už ho nebolo. Ja som len počúvala, ako prešiel cez chodbu a vybehol hore schodmi. Potom však ostalo ticho.

„To máš ako vážne na dverách nalepený plagát My Little Pony?!" skríkol piskľavo.

Zasmiala som sa. Dala som si ho tam ešte pred šiestimi rokmi a akosi som nemala to srdce odlepiť ho dole. „A čo ťa do toho, Gary?!" skríkla som naspäť a započula, ako sa smeje.

Po asi minúte bol so mnou v kuchyni a podával mi telefón. „Ďakujem," šepla som a zároveň už aj vytáčala Clarisine číslo.

„Ahoj, Rosalie. Deje sa niečo?" opýtala sa ma teta, keď zodvihla.

„Áno. Pošmykla som sa a spadla na zem. Neviem ani chodiť, hrozne silno som si narazila nohu. Čo mám teraz robiť?" hovorila som a čakala na jej odpoveď.

„Ach, chúďatko. Je mi ľúto, ale momentálne pre teba nemôžem ísť. Nemohol by ťa niekto zaviesť k doktorke? Strýko je už tiež v práci, tak ani on nemôže. Nemáš nejakého kamaráta? Alebo zavolám starej mame?" pýtala sa ma.

Gerard stál blízko mňa a tak počul všetko, čo Clarise vravela. „Ja by som ťa tam mohol hodiť," šepol.

Položila som ruku na mikrofón a povedala mu: „Nie nemusíš, zavolám babke."

Gerard len pokrútil hlavou a telefón mi z ruky vytrhol. „Dobrý, teta! Ja som Rosalin kamarát a pokojne ju tam zoberem. To je len maličkosť, aj tak mám voľný čas," hovoril s úsmevom a vystrel sa. Doteraz bol zohnutý, aby počul môj hovor. Clarise sa ho niečo opýtala a on zahmkal.

Povzdychla som si a prezerala si ho. Zrazu zložil a telefón mi podal. „Vybavené. Beriem ťa tam," povedal a už aj mi pomohol vstať tak isto ako mi pomohol sa obuť.

Celú cestu k autu ma pridržiaval a ja som myslela, že od tej bolesti umriem. Mne sa úrazy často nestávajú, takže nie som na takú bolesť zvyknutá.

Dúfam, že nemám nič zlomené.

To by mi tak ešte chýbalo.

Zdravím! ☺

Ako sa máme? Ja dosť unavene. Už ani poriadne nevidím cez tie moje suché oči. :D Ach, to nočné písanie... 

Dúfam, že sa kapča páčila a ďakujem za všetky voty a komenty. ♥♥♥

Goodbye! or night....