Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

7. ASTORIA

***

Hermiona sa ospravedlnila, a prešmykla sa do kúpeľne. Spoznala, že odhalil jej výhovorku, ale bola mu vďačná, že mlčal. Roztrasene si umyla tvár, dívala sa na svoj odraz v zrkadle. Vyzerala naozaj lepšie, než pred pár týždňami, keď doň hľadela prvý krát. Nebola taká bledá, ani strapatá a zanedbaná. No pocitu ohrozenia a strachu o svoj život sa nezbavila. Utrela si slzy. Ani si nebola istá, či sú to slzy úľavy, alebo len jednoducho stresu. Aspoň už trocha chápala, prečo sa s ňou Malfoy neustále, celé týždne zahrával ako mačka s myšou. Bavilo ho ju trápiť, robiť jej zle, ponižovať ju, no zároveň jej svojim spôsobom pomáhala. Vedela, že by mu mala byť vďačná, a možno aj naozaj bola, lenže všetka tá horkosť, bola oveľa silnejšia.

Nastal deň odchodu. Bolo to naozaj bolestivé pre všetkých, opustiť dom, v ktorom boli všetci tak veľmi šťastní. V kútiku srdca, dúfali, že to nie je navždy. Že sa sem raz vrátia.

Ginny plakala, a Molly ju držala za ruku, tiež jej po lícach tiekli slzy. Remus, Nymphadora, Divooký a Kingsley sa s nimi prišli rozlúčiť. 

„Ja nemôžem Ron!" zašepkala Hermiona, v očiach mala slzy. 

„Ja viem," prikývol. Tiež mal pocit, že nemôže ísť.

„Si si istý?" spýtala sa. Nechcela ho odlúčiť od rodiny. Nemohla by, to od neho žiadať. Ale jeho rozhodnutie ju tešilo.

Prikývol. „Musíme dokončiť , to čo sme začali. Pre Harryho, tatka ... pre všetkých. Nikto iný o horcruxoch nevie. Keď to neurobíme my, tak kto?"

„Áno," Hermiona mala v očiach slzy. „Ale ani my o nich nevieme!" pripomenula mu potichu.

Pobozkal ju na líce a jej to dodalo odvahu ako vždy. Potom sa vybral k matke. Mračila sa, hnevala, plakala ešte viac. Dokonca aj prosila a tiež kričala. Ron bol neoblomný. Fred a George sa postavili k nemu. Tiež chceli ostať.

Bill vyzeral v rozpakoch, díval sa na bratov, zmietaný medzi pocitom povinnosti a svojou rodinou. „Prosím, ty nie!" zašepkala Fleur, akoby vycítila, že bojuje sám so sebou.

Prikývol, pobozkal Fleur na čelo. „Mama, pôjdeme, zmeškáme Xenophiliusovu loď."

„Ale nemôžeme ..." bránila sa Molly a nešťastne a dívala na svojich troch synov.

„Musíme." odvetil potichu. „Tiež by som najradšej ostal, ale otec by mi nikdy neodpustil, že sa nikto nestará o rodinu. Občas treba byť sebecký. Ale Fred, George aj Ron sú už veľkí. Sú plnoletí, zodpovední a skvelí čarodejníci. Musíš byť na nich hrdá."

„Však ja som!" plakala Molly. „Ja len ..." hromadne svojich troch synov objala. „Neopovážte sa umrieť, rozumiete! To by som už naozaj neprežila ..." 

Hermiona pri tej spomienke plakala. Dozvedela sa Molly o Ronovi? Odpustí jej to vôbec niekdy? V hlave mala tisíce otázok a v srdci snáď milión výčitiek. Mali v ten deň odísť. Bill mal pravdu. Občas treba byť aj sebec.

Nevedela, ako dlho bola v kúpeľni, ale tichý plač jej pomohol. Utešovala sa tým, že jej dieťa je nateraz v poriadku. Nič viac si ani nemohla v túto chvíľke priať. Vrátila sa do izby, rozhodla sa mlčať. Draco nenarúšal tento jej záväzok, vyzeral zaujatý knihou. Uľavilo sa jej. Zamierila ku kreslu, v ktorom zvyčajne sedávala. Dúfala, že si nebude čítať dlho. Chcelo sa jej spať, ale nechcela si k nemu ľahnúť, kým je hore. Možno to bolo hlúpe, ale dnes po tom všetkom ... po tom trápnom pokuse o zvádzanie by nemohla už vôbec.

***

Ubehla snáď hodina a Hermiona sedela v kresle, schúlená pod dekou a dívala sa iba na stenu. Snažila sa vstrebať, čo sa to vlastne dnes stalo. Draco si čítal na posteli a dokonale ju ignoroval. V podstate sa jej uľavilo. Bolo jej jedno, že kvôli čomu jej Malfoy pomáha. Rozhodla sa, že bude vďačná, alebo sa aspoň o to snažiť a statočne to predstierať. Hoci popravde, jedna jej časť mu naozaj vďačná bola.