Miraculous- Nová Éra Hrdinov

Nedorozumenie #16

Pohľad Marinett na #15

....keď som v tom uvidela Adriena obklopeného dievčatami z našej školy a tak aj z okolia.
" Môžeš mi dať autogram a fotku a podpis....?" hovorilo mnoho dievčat z jeho blízskosti.
Ja som len videla tú iskričku v očiach a žiarivý úsmev, ktorý nahodil na každú fotku.
Neviem čo to domňa vošlo.
Keď ma v tom niekto zo zadu chytil za rameno. Bol to Nathaniel.
"Ahoj Marinett." povedal a odhrnul si ofinu z očí.
"Jee ahoj Nathaniele." pozdravila som ho a rozmýšľala, čo tak asi potrebuje.
"L-len som rozmýšľal, č-či by sme si nemohli niekedy vyraziť do mesta a táák."opýtal sa ma a ja som len pozrela, čo tým chce vlastne povedať.
"No neviem, ale môžme ak chceš." odpovedala som mu a všimla som si, ako sa červenal.
"Tak d-dobre, zajtra sa ešte dohodneme v škole." povedal a sladko sa namňa usmial.

Tento rozhovor mi niečo pripomenulo. Podobný dialóg vediem ja s Adrienom, no ja som tá koktajúca a on ten pohodový týpek.

Počkať! Tak toto mi niečo hovorí, že sa páčim Nathanielovi, no mne príde iba ako spolužiak a super kamarát. Tak toto tak nesmie skončiť. Ja milujem len Adriena. Ale ak nikdy nebude cítiť ku mne to, čo ja cítim k nemu, nebude to mať zmysel a tým ani ten môj život nebude ono. Čo ak niesom preňho dosť dobrá a málo populárna? Čo ak sa mu nepáčim, alebo nevyzerám ako modelka, s ktorými pracuje jeho otec? Je to zbytočné. Vzdávam sa. Je po všetkom.

Po týchto slovách sa ma zmocnil strach. Bála som sa, že čo vravím, je aj pravda. Neudržala som svoje emócie vo vnútri a tak mi začali pomaly tiecť slzy a stále sa to zhoršovalo. Sadla som si na schody, položila hlavu na kolená a pomaly som skúšala nebyť pesimistkou ale optimistom, ale v tejto situácií to nebolo možné.

"Marinett?" v diaľke som započula niekoho kričať moje meno, a tak som zodvihla hlavu. Nevedela som kto to je. Moje oči neboli schopné niekoho vidieť. Boli plné sĺz.

"Adrien? Čo tu robíš?" opýtala som sa ho vydesene a utrela som si slzy do rukávov.
"Videl som ťa plakať a tak som prišiel. Čo sa stalo, že plačeš?" opýtal sa ma so strachom v očiach.

Od kedy sa o mňa tak Adrien bojí? To sa mi len sníva alebo je len vynikajúci herec. Keby len vedel, že to on je ten, čo ma dohnal k slzám.

"Nič, len som si na niečo spomenula, to prejde." postavila som sa a začala plakať ešte hlasnejšie. Hanbila som sa plakať pred jeho očami a tak som sa postavila a bola som na odchode domov, no on ma vtedy chytil za ruku a tým zadržal.
"Ak ti niečo bude, kľudne mi to povedz." povedal mi a utrel mi slzy, ktoré som cítila na svojich studených lícach. Usmiala som sa na neho a on mi ten jeho zase opätoval.
Keď to urobil, zadíval sa na môj úsmev a jeho zeleno- smaragdové oči sa mi zarívali ako aj do pamäti, tak aj do srdca.
"Ď-ďakujem." povedala som a začala som znova koktať.
"Kamaráti si predsa pomáhajú." odpovedal Adrien a chytil ma za rameno.

Keď som začula z diaľky kričať niejakého chlapíka:"Ešte dlho?!" som si uvedomila, že to je Adrienov osobný vodič.
"Už musím ísť Marinett, tak zajtra." len čo to povedal, vodič naštartoval limuzínu a ako aj on tak aj ja sme šli svojou cestou.

(U Marinett doma)

"Marinett, si v poriadku?" opýtala sa ma vydesene Tikky.
"Áno, už som." odpovedala som a usmiala som sa na Tikky.
"Mala by si si na chvíľku odpočinúť, vidím, že si toho mala dnes dosť." rodičovsky mi prikázala moja malá kamarátka Tikky.
"Máš pravdu." odpovedala som a skočila som do postele.
"Bum!" ozvala sa obrovitánska rana z vonku.
"Tikky! Čo to bolo?!" vydesene som skrýkla.
"Rýchlo Tikky, transformácia! Tikky, tečky!" skrýkla som a užívala som si premenu.
"A ideme na to!" skrýkla som a už ma nebolo.