Nikto nepozná ich pravé identity. Čo sa stane, ak sa omylom stane niečo, čo odhalí ich identity? Čo ak niekto príde nato,že Ladybug je Marinette a Chat Noir Adriene? A čo sa stane,ak sa nič čo ich ohrozí stane až o pár mesiacov? Čo ak pribudne nové...
Skákal som po budovách ako to len najrýchlejšie šlo a dúfal som, že ešte nebude spať a hlavne panikáriť, čo sa stalo Adrienovi Agrestovi, že sa nevrátil po tom incidente s Gardeadom spať k nej.
Už som bol blízsko jej balkóna, keď som sa omylom potkol a dopadol na štyri. V ceste mi stál stôl, ktorý som si v tej tme vôbec nevšimol, aj keď mám nočné videnie. "Au." potichu som zasyčal a rýchlo som sa staval na dve. Pristál som hneď na Marinettinom balkóne, čo každopádne počula aj ona. Všimol som si, že sa zľakla, ale ja som zato stopercentne nemohol, že som sa potkol a dopadol celou váhou na zem. Keď otvorila okno, všimol som si ten jej výraz, ktorý hovoril, aj bez slov.
"Ahoj Chate čo si praješ? Netreba nikoho zachraňovať či?" opýtala sa ma Marinett s jej vystrašeným úsmevom, ktorý som si všimol už v prvý deň v škole. "Ahoj. Keď som zachraňoval Adriena, stihol mi povedať, že večer má ešte tréning v šerme a či ho nenahradím." kedže som musel improvizovať, vymyslel som si veľmi trápnu výhovorku, ktorej by som neuveril ani ja sám. "A nič sa mu nestalo?!" vydesene sa ma opýtala na Adriena.
Prečo sa namňa tak stále pýta? Asi už viem prečo. Som jej spolužiak a hlavne kamarát. Som veľmi rád, že sa o mňa bojí.^^
"Len pár škrabancov, nič viac." pokojne som povedal a čupol som si k mojej kamarátke Marinett, ktorá stála v okienku. "Tak poď, nech to máme už máme konečne pripravené a Mrs. Bustier radosť." usmiala sa namňa a konečne ma pustila k nej do izby. Vonku bola už celkom zima. "Máš tu krásne." povedal som a robil som sa, že som tu ešte dnes nebol. "Ďakujem." usmiala sa namňa. "Tak poďme k tomu projektu." povedala mi Marinett, ktorá ma volala k nej sadnúť, aby sme mali už ten projekt z krku, ale všimol som si, že jej jeden rámček s fotkou ležal na stolíku pri počítači, a tak som jej ho zdvihol. Na tej fotke som bol ja ako Adrien, keď som predvádzal novú kolekciu mikín, pre jeseň 2015. Čudoval som sa, že tú fotku má. Ale nie že má túto konkrétnu fotku. Ale že má fotku mňa v rámčeku, na ktorom vyrábala ručne srdiečka. Bolo to od nej pekné a zároveň zlaté, a tak som sa asi nevedomky začal červenať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Kto to je?" opýtal som sa Marinett, od ktorej som chcel počuť, prečo má fotku mňa na stole pri počítači.
"No on je môj spolužiak a dokonalý chalan." Keď to dopovedala, začal som sa ešte viac červenať, ale zároveň som sa bál jej odpovede. Ani ja by som nebol rád, ak by sa ma niekto vypytoval, prečo tam niekoho mám.
"Ale vlastne čo ťa do toho, je to proste chalan, s ktorým chodím do triedy a ktorého mám rada." doplnila.
Bolo vidieť, že sa o tom veľmi baviť nechcela, a tak som tak som to bral, že je to ďalšia moja fanúšička. Moje srdce patrí iba jednému dievčaťu. Či už budem Adrien, a či Chat. " Tak dobre Marinett, ideme na to." povedal som, ako by táto diskusia ohľadom Adriena ani nezačala. "Ako to, že poznáš moje meno?" opýtala sa ma, a môj mozog začal panikáriť. "Hmm, Adrien mi to povedal." povedal som vystrašene a chytil som sa za hlavu, ako to často robievam v kritických situáciách. " Tak fajn, ideme sa konečne pustiť do projektu." vyhŕkla Marinett a pustili sme sa do toho.
(o 2 hodiny neskôr)
"A máme to!" zakričal som šťastne a z obrovskou radosťou som položil projekt na Marinettin písací stôl. "Zvládli sme to. Ďakujem Chat za pomoc s projektom, keď už Adrien nemohol." ani to nestihla dopovedať, a na tvári som jej videl obrovské sklamanie a smútok zároveň. Nemohol som sa na ňu len tak pozerať. Prišlo mi jej strašne ľúto a tak som povedal toto: "Neboj ,nabudúce príde, dobre?" povedal som jej a pozdvihol som jej hlavu, ako to urobila aj moja Lady na Eiffelovej veži. Usmiala sa namňa a ja som jej úsmev obetoval dvojnásobne. Rozlúčil som sa s ňou a bežal som čo najrýchlejšie domov.
Na posteli som našiel ležať list. Nebolo tam meno odosielateľa, len moje meno a adresa. Nedalo mi to, a tak som ho otvoril. Celý ustráchaný som ho otvoril. Ten list bol od Nina. Napísal mi tam veľa krásnych slov, ku dňu kamarátstva. Bol som z neho nadšený. Chcel som ho prečítať, ale bol som taký unavený, že po nočnej hygiene som hneď zaspal. "Dobrú noc Adriene." povedal znechucene Plagg, ktorý nedostal na noc Camember a zaspal tak rýchlo, ako aj ja.
No čo, mám ďalej pokračovať s písaním tejto ff o Ladybug a Chatovi? Čo by som mohla po prípade zmeniť? Do komentára mi prosím napíšte svoje názory. :/ Budem rada za každý koment. Ďakujem✴ - Vaša Catbug❤
