Dawn behind the black horizon [HP Fanfiction]

1. NA ÚTEKU

Vydala zvuk medzi vzlykaním a smiechom. „Podľa mňa to bude dievčatko. Cítim to."

„Tak potom Harriet?" zažartoval Ron aby ju trocha rozvesil. Hermiona sa dotkla svojho bruška, na ktorom ešte nebolo nič vidno. „To by som jej nikdy nespravila." odmietla to príšerné meno.

„Kým si spala ... stráže sa menili. Trvalo to asi päť minút, kým tu nikto nebol. Ani dementori." vravel Ron a ona pozorne počúvala.

„To je síce fajn ... ale ako sa chceš tadiaľto dostať von?"

„Niekto mi sľúbil pomoc." zašepkal Ron ešte potichšie.

„Kto?" nechápala.

„Neville." Ron sotva pohol perami, a znelo to tak potichu, že by prakticky odprisahala, že sa jej to iba zdalo.

„Nie." Hermiona sa odtiahla. 

Neville Longbottom ich zradil. Už pred rokmi ... zdalo sa jej to tak dávno. Ako v minulom živote, ktorý patril niekomu inému.  V čase, keď Voldemort získal ministerstvo. Umrelo tam veľa ľudí, ktorí sa pokúšali brániť. Medzi nimi aj pán Weasley ... A Neville, ten milý, láskavý a dobrosrdečný chlapec sa pridal k Temnému pánovi. Jedna Hermionina časť to chápala. Chcel prežiť, tak ako všetci. Tá druhá to brala ako zradu a odmietala tomu uveriť.

„Neville?" zamračila sa. „Neverila by som mu."

„Nemáme na výber, Hermiona." riekol jej Ron. „Musíme to risknúť, alebo čakať na smrť v tejto cele ..."

Vedela, že má pravdu, no nebolo to o nič jednoduchšie, ale nemali na výber ako povedal Ron. Museli sa aspoň pokúsiť.

„Niekto ide." šepla, keď počula niečie kroky. Boli čoraz bližšie, dokonca rozoznala, že to nie je iba jeden človek. O pár sekúnd sa z tmy vynorili štyri postavy. Spoznala ich okamžite a striasla sa odporom. Augustus Rokwood, Antonín Dolohov, Rodolphus Lestranger a Draco Malfoy.

„Pozrime sa, aký chutný úlovok sa dnes lapačom podaril!" Zaškeril sa Rokwood, Hermione z neho prišlo nevoľno. Cítila sa ako králik zahnaný do kúta, a pred ňou boli štyri hladné vlky.

„Pravda, mohli by sme sa trocha pobaviť." prikývol Rodolphus. „Na humusáčku, nevyzerá až tak zle."

„Sklapni, lebo to poviem tete Bellatrix." uškrnul sa Draco na svojho strýka.

„Patrí Temnému pánovi. Myslím, že ich bude chcieť mučiť a zabiť osobne." súhlasil Dolohov. „Napokon sú to najlepší Potteroví priatelia."

„Ale to sa predsa nevylučuje navzájom." uškŕňal sa Rokwood. Mávnutím prútika otvoril Hermioninu celu. To ako zámka cvakla pri otvorené pre ňu znelo horšie ako rozsudok smrti.

„Ak sa jej dotkneš, osobne ťa zabijem!" skríkol Ron. Nikdy sa necítil tak bezmocne ako teraz. Dolohov naňho uvalil Silenciu, a tak zbytočne kričal nadával, nebolo nič počuť, iba bezmocne otváral ústa.

Rokwood sa iba zachechtal a chystal vojsť dovnútra, aby si Hermionu obzeral z blízka.

No cestu mu zahatal Draco. „Ak sa niekto s Gragerovou pobaví tak ja. Za všetky tie jej príkoria, čo mi spôsobila za všetky tie roky v škole ..." pozrel sa na Hermionu a zlomyseľne sa uškrnul.

V tej chvíli bola rozhodnutá. Ron mal pravdu. Musia ujsť, hoci by mali veriť Nevillovi. Stojí to za to riziko. Nebude nikoho hračkou, ale najmä musí chrániť svoje dieťa.

Malfoy vytiahol prútik a namieril ho na Rokwooda. „Celkom si ma inšpiroval." povedal lenivo a ťahavo, čo bolo preňho typické. Hermiona by sa stavila z hocikým, že ho tak učili rozprávať naschvál aby znel čo najviac aristokraticky. Bolo jej z toho zle a cítila ako na ňu prichádzajú mdloby, ale snažila sa tomu odolávať. „Temný pán mi aj tak sľúbil odmenu ... a asi už aj viem, čo budem chcieť." Venoval Hermione svoj úškrn. „Mali by sme sa ho ísť spýtať. Nie? Aj tak ešte nevie o našich hosťoch."