12:31 Nič sa nedeje. Žiadny CHAOS, nič. Vstanem a prejdem do obchodu s oblečením ľahnúť si. Ako si ták ležím v kope kvalitného oblečenia, zabalená v obrovskej košeli ochabnú mi viečka a zaspím.
*SEN
Sedela som v tej vyšetrovacej miestnosti, do ktorej má pred útekom vzal potkan. Na situáciu som sa pozerala z pohľadu tretej osoby. Pozerala som sa sama na seba, mohla som mať 13 možno 14. Kučeravé lokne mi padali až po spodok chrbta. Sedela som na stole, nohami vyloženými na stoličke a nepokojné som dupala. Sama. Keď v tom vtrhli do miestnosti Janson a Paigeová. Obaja zamračený a totálne nasrdený na mňa. Janson ku mne pristúpil bližšie a zavalil mojej mladšej verzii facku až zletela zo stola na zem. V tom pribehla Ava schmatla má za vlasy a ostrihala mi ich po prsia. "Nikdy vám nepoviem kde to je vy nehumánne príšery!" Woah, aj vtedy som mala dosť krutý slovník. Strčili mi do rúk fotky. Fotky flekárov. Pri pohľade na tie fotky mi prišlo zlé. Ako, chlapci boli roztomilí ale boli to malé deti ktoré trpeli kôli nejakému výskumu pošahancov. "Spravte so mnou či chcete ale aj ták vám to nikdy nepoviem! A prajem vám aby ste zhoreli v pekle!" Ja viem, viem.. Mohla som použiť aj iné slová ale asi mi to bolo trápne nadávať pred nimi dvoma. Paigeová ku mne zhrozene pristúpila. Chvíľu premýšľala a potom má nečakane schmatla za ruku. Nevedela som sa vytrhnúť z jej zovretia. Z predného vrecka elegantného kabáta vytiahla strieborný zapalovač. (Poď dlaňou, presne poď palcom tam, kde sa končí kosť) Začala mi páliť ruku. Príšerne neopísateľná bolesť. Kričala som z celého hrdla. Keď zrazu sa sčernelo, iba môj krik stále doliehal z diaľky.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ja neviem ako to mám vysvetliť, proste tam :'DD ____________________________________
Strhla som sa zo spánku. Celá zadýchaná, spotená zo zmiešanými pocitmi. Nikto nikde. Vstala som zo svojej pohodlno- praktickej postele a vyšla von z obchodu.
Vo vzduchoprázdne sa vznášal stôl plný práce (papiere, údaje, čísla...) a na ňom mal vyložené nohy potkan. Čítal si noviny a sem tam ponad ne pozrel na nás. Všetci sedeli dosť pokojne. Pred výkladom hrali "hádaj kto" a nevšímali si okolie. Sadla som si Medzi Minha a Thomasa. Práve bol na rade Kastról a mne bolo hneď jasné na koho myslí. Michael Jackson - Kastrólov oblúbený spevák. A dozvedela som sa to, keď som mu išla pomôcť do kuchyne na fleku a on z celého hrdla spieval celý repertoár. Samozrejme ja s ním. Nechápala som, čo sa deje. Potkan už odtrhol zrak od novín a zo záujmom sledoval priebeh hry. Nedalo mi to, ták som použila to, čo bolo v tej chvíli aspoň ako ták súkromné- telekomunikáciu. Čo sa tu do riti deje? Fľusla som na Toma hneď z prvej. Potkan prišiel pred pol hodinou. Nedovolil nám zobudiť ťa a keď sme sa pokúsili vstať, nešlo to. Počuli sme ako kričíš zo sna.. Bolo to niečo dôležité? Thomas sa zmenil na detektíva. Neviem. Preberieme to neskôr.. Nepotrebujem aby nás odpočúval ten maniak. Rozprávala by som ďalej o svojich teóriach ale zmĺkla som, lebo potkan vstal. Prešiel dopredu stola a sadol si naň. Všetci sme stíchli v očakávaní čo nám chce ten idiot povedať. Začal odkašľaním, čím chcel získať dávno získanú pozornosť. "Mysleli ste že vás nenájdeme? Máte chipy.." začal bez pozdravu. "Chcem od vás len aby ste spolupracovali. Nepamätáte si to, ale našu planétu pohltili slnečné erupcie. Zomreli miliardy ľudí. Potom k tomu sa rozšíril vírus poď názvom ERUPCIA. Polovicu ľudí nakazila.. Sú síce aj imúnny. Preto sme vás podrobili labyrintu. Kôli imúnnosti. Všetko bolo, aj je naplánované.. Teraz k veci. Kým ste spali prvú noc, nakazili sme vás. ERUPCIA sa prejavuje už v 2 týždni.. Ale máme liek. Ak chcete získať protilátku, musíte sa za určitý čas dostať cez ZHORENISKO plné nakazených, na vyznačené miesto v horách, odkiaľ vás zoberieme a uzdravíme.. Jednoduché však? Dávam vám na to tri týždne.. Teraz k pokynom.. O 15:45 sa tu objaví plochotranz. Budete mať 5 minút inak sa plochotranz zavrie, steny zmiznú a nakazený si s vami dajú rady. Je" pozrel na hodinky.. "13:58. Máte čas na balenie. Veľa šťastia!" povedal a s poslednou hláskou zmizol. Steny zmizli, ale objavili sa ďaľšie asi meter od každého okná alebo východu. Dnu sa začali prevíjať ľudské ruky. Stovky ľudí sa natlačilo na sklenenú bariéru. Vyzerali otrasne. Navreté žily a červené oči. Hlas ale mali normálny. Kričali a prekrikovali sa navzájom. Všetci kričali to isté: "Som pomätenec! Pomätený! Boj sa ma!"
Aloha! Teraz asi dlhšiu dobu nevíde kapitola pretože musím dopísať ďaľšie (píšem zároveň do zošita aj na wattpad a občas sa stane že napíšem všetko a nemám ďaľšie kapitoly.. ) inak dobré ráno :DD S láskou <3 Papaya666
![LAST TEST II. [the maze runner]](https://img.wattpad.com/cover/57311819-64-k898325.jpg)