Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

15. Kapitola

„A ako som do tvojho geniálneho plánu zapadala ja?"

„Videl som ťa v spoločnosti tvojho bratranca a myslel som, že si rovnaká ako on. Vypočítavá. Zlá. Chamtivá. Mýlil som sa. Ako som ťa vídal a spoznával ťa, videl som pod povrch. Chcel som ťa potom zachrániť spod vplyvu tvojej rodiny. Ale tak si sa bála svojej rodiny. Jediný spôsob, ako ťa dostať z Londýna bola svadba."

„Ale prísľub manželstva by bolo stačilo. Odišla som. Ale ty si si ma zobral a po svadbe si ma pripravil o nevinnosť. Skompromitoval si ma! Myslela som, že to niečo znamená."

„Znamenalo. Znamená. Neklamal som, že ťa vezmem so sebou do Ameriky. Keď som bol na lodi a odnášal som naše batožiny do kajuty, niekto ma napadol."

„Prečo by to ten niekto robil? Bol to niekto ďalší, koho si oklamal?" Sarkazmus z nej iba kvapkal.

„Hádal som, že to bol Clive. Musel dostať podozrenie a poslal dvoch svojich ľudí, aby ma našli. Mali sa ma zbaviť v mori, vyhodiť telo uprostred ničoho."

„Ale prežil si to."

„Prišla hrozná búrka. Na moje šťastie. Loď potopilo. Veľa ľudí to neprežilo. Ani moji potenciálny vrahovia. My zvyšný sme sa dostali na územie štátu Konfederácie a zajali nás. Keď sa konečne podarilo armáde Únie nás oslobodiť, dali nám možnosť pridať sa do armády. Prežil som a bojoval."

„Zabudol si na mňa! Keď sme sa znova stretli tak si ma ani nespoznal."

„Nečakal som, že prídeš. Do môjho mesta, do mojej nemocnice. A zmenila si sa. Navyše som ťa vtedy nemiloval, tak som sa nenamáhal zapamätať si detaily."

„Nečakal si, že budem mať vlastný život. A dcéru."

„Dieťa som teda skutočne nečakal."

„Keď ma Clive našiel, nezabudol sa pochváliť, že budeš čoskoro mŕtvy. Markíz, ktorému ma predtým sľúbil stratil záujem, keď som s tebou utiekla. Ale netrvalo dlho a niekoho našiel. Hneď ma predal starcovi s titulom a veľkým bohatstvom. Len sa trochu prepočítal. Svadbou nado mnou stratil vplyv. Barón Cliveovi nedovolil sa so mnou stýkať. A ani ho nevyplatil. Najskôr mu sľúbil veľkú odmenu, ale nakoniec skončil so slabou almužnou. Lebo som vďaka tebe stratila cenu. Ale za niečo som Kensingtonovi vďačná."

„A za čo prosím ťa?"

„Naučil ma vzdorovať a stáť si na svojom. Rád sa so mnou hádal a mal rád krutosť svojich slov. Ale neodvážil sa ma v hneve dotknúť. Bál sa, že by mu modriny na mojej tvári ohrozili povesť. Získala som sebavedomie. A možnosť vychovať svoju a jeho dcéru."

„A dostali sme sa do ďalšieho bodu nášho rozhovoru."

„To čo znamená?" spýtala sa Valery, ktorá nechápala, prečo by toto malo byť témou rozhovoru.

„Henry mi povedal, že tvoj manžel nemohol mať deti. Že bol už veľmi starý. A to už v dobe, než si si ho vzala za muža. Tak sa ťa teraz pýtam: Kedy presne sa Lucille narodila? A neklam."

Valery bola veľmi šokovaná než aby odpovedala.

Preto pokračoval.

„Clive by ťa nenechal bez dozoru. A barón by si nenechal nasadiť parohy."

„Ako to môžeš vedieť? Otcom môže byť napríklad aj Henry."

„Henry sa netváril, ako tvoj milenec. To on ma na to upozornil, keď som mu povedal, že sme boli manželia. S ním si nič nemala. Tak mi povedz, je moja domnienka správna?"