Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

7. Kapitola

Keby vtedy vedela, čo pre ňu v budúcnosti chystá, tak by mu bola neverila.

V neskorších dobách, keď ešte žil jej manžel číslo dva a stalo sa, že ochorela, cítila sa veľmi nepríjemne. Ale stále to bolo lepšie ako ochorieť u svojej náhradnej rodiny.

Ako náhle totiž spozoroval príznaky choroby, zatvoril ju v jej vlastnej spálni a nepúšťal k Valery nikoho, okrem jej osobnej slúžky. Obával sa totiž, aby niekto nepreniesol chorobu až k nemu. Tak veľmi sa bál o svoje vlastné zdravie. Ale iba o to vlastné.

A keď ochorela Lucille, len jej matka sa musela postarať o jej pohodlie. Slúžky jej diskrétne pomáhali starať sa o malú, ale nesmeli to na seba prezradiť. Keď to náhodou starý barón zistil, čo sa stalo málokedy, bol veľmi rozzúrený, že sa niekto odvážil roznášať chrípku po celom dome. Občas v hneve dotyčného prepustil. A čo sa týka návštev Luciinho otca, ten sa k dcére v čase jej ochorenia nepribližoval, aby náhodou neochorel tiež. Stále vravieval, aké má krehké zdravie.

Ale teraz to bolo všetko preč.

Jej postavenie, jej sluhovia, starý priatelia a aj nenávidená rodina.

Všetko bolo až za oceánom.

Evangeline prešla okolo Valery s košom mokrej bielizne a zamierila na dvor. Valery sa vydala za ňou.

„Ahoj, Eve. Čo to robíš?"

„Chcem zavesiť bielizeň, kým je pekné počasie. Heather na to zabudla a tak to zostalo na mne."

„Chceš pomoc?"

„Nie, netreba, Val. Skôr by som ťa poprosila, či by si neupiekla nejaké sušienky. Dievčatá sa potešia."

„Ale iste," povedala Valery a bola rada, že môže niečo robiť, aby zase nezačala uvažovať o minulosti a o chybách, ktoré urobila.

Rozpálila pec a potom začala vaľkať cesto, ktoré mala už od večera pripravené. Keď mala pripravené cesto, zobrala formičku a začala vykrajovať sušienky. Porozkladala ich na plech a opatrne vložila do pece.

Kým sa jej dielo pieklo, porozhliadla sa po kuchyni a všimla si niektoré knižky od Heather.

Boli to detské knižky pre deti.

Valery sa musela zamyslieť.

Lucille bude onedlho chodiť do školy a potrebovala nejaké veci, ako je taška, tabuľka na písanie a písacie potreby.

Ale najskôr bude musieť zistiť, či sú na okolí nejaké dobré školy a koľko to bude stáť.

Ako len ten čas letí, pomyslela si Valery skľúčene. Len nedávno sa plazila po štyroch a teraz z nej rastie slečna.

Z dvora sa vrátila Evangeline a sadla si k jedálnemu stolu. Nevyzerala vôbec uťahane.

„Mimochodom, dnes ráno prišiel list od pána Poola." Upozornila žena Valery.

„Áno, a čo potrebuje?" spýtala sa a začala vyťahovať plech z pece.

„Pozval nás všetky na obed budúcu sobotu. Jeho matka na tom trvala. Chcela by som odpísať, že prídeme. Čo na to povieš?"

„Že je to skvelý nápad. Rada by som videla pani Poolovú a poradiť sa s ňou na pár veciach."

„Na akých?"

„Ohľadne škôl."

Evangeline sa vedúco usmiala.

„Tušila som, že aj na to príde. Lucille je už veľká. A aj pre Heather by bolo treba niečo nájsť. Má predsa len pätnásť rokov."