Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

5. Kapitola

„Príď ku mne, Valery. Postarám sa o vás."

Ale neverila mu. Vedela, že mu nemôže dôverovať.

Ale mal Lucille.

Čo bude robiť?

Čo MÁ urobiť?

A s touto otázkou ju obklopila tma.

Valery sa prudko zobudila a cítila, ako jej bije srdce. Na lícach mala stále slzy zo zlého sna a tak si ich zotrela rukou, kým by si ich stačila všimnúť Lucille.

A naozaj nemala náladu ani srdce na to, aby porozprávala svojej päťročnej dcére, čo za hlúposť sa jej snívala. Aj tak to bolo len blúznenie z predchádzajúcej horúčky.

Našťastie pre Valery, Lucille stále ešte spala na posteli na druhej strane ich kajuty.

To znamenalo, že mala ešte nejaký ten zdravý čas pre seba a tak sa na seba Valery pozrela.

Horúčka bola preč a aj hrdlo mala už v poriadku. Nemala problém postaviť sa a aj nohy ju už udržali vo vzpriamenej polohe. Telo mala síce trochu stuhnuté, ale to prejde, keď sa trochu ponaťahuje.

Tak zhodnotila, že je už konečne zdravá a schopná bežnej každodennej činnosti na palube. Čo zahŕňalo stráženie svojho dieťaťa, jeho vyučovanie a stretávanie sa s novými priateľkami.

Ale Valery nebola hlúpa. Ani nepoučiteľná.

Nemohla dopustiť, aby sa to v najbližšej dobe opakovalo a tak si z kufru vytiahla hrubšie čierne šaty, ktoré mala pre prípady zhoršujúceho sa počasia v Londýne a šál, aby aj hrdlo mala v teple. Pančuchy, čo našla navrchu oblečenia boli v tomto čase tiež užitočné a tak si ich vzala.

Keď bola hotová, vytiahla teplejšie oblečenie aj pre Lucille. To posledné čo matka chcela bolo, aby prechladla aj jej dcérka. Veď by jej tým nepokazila celý deň. Stačilo, že si dievčatko robilo starosti pre chorú mamu.

Valery za sebou začula zašuchotanie perín a vedela, že to už dieťa opustilo zem snov a prebudilo sa do skutočného sveta, ktorý bol dnes chladnejší a zamračenejší.

Ako prvé sa Lucille opýtala: „Ako sa cítite, mama?"

Valery sa usmiala a posadila sa k dcérke. „Cítim sa ako rybička. Už ma nič nebolí a som pripravená s tebou stráviť pekný deň. Tak poď, oblečieme sa a pôjdeme sa dobre najesť. Čo povieš?"

Lucille od radosti zvýskla a rýchlo sa poobliekala.

Vyšli na palubu, kde bolo chladnejšie a vlhšie, ako keď tu bola naposledy a vybrali sa k jedálni. Každý, koho po ceste stretli sa im milo odzdravil a poprial pekný deň napriek nepeknému počasiu.

Tam, pri stole v jedálni, na ne čakali Evangeline a Heather s pripravenými taniermi a jedlom pre štyri osoby.

Obe boli viditeľne rady, že sa cíti lepšie a Valery už nechcela premárniť ani chvíľku, čo jej ešte zostáva z plavby. Nevedela, či si ženy za ten čas nerozmysleli, že sa chcú radšej vydať svojou vlastnou cestou po vylodení na pevnine a preto sa Valery rozhodla, že ak to majú byť posledné okamihy s jej novými priateľkami, užije si ich. Veď žijeme len raz a teraz.

Po raňajkách bol čas na vyučovanie detí.

Keďže nikto nechcel ísť von, premiestnili sa do salónika, kde mali už rozložené stoličky a doštičky na kreslenie.

„Pozornosť kapitána," ako jej bolo ticho povedané.

Evangeline zostala s nimi.

Pre Valery to bolo veľmi nezvyčajné a preto sa opýtala: „Evangeline, prečo dnes nejdeš hrať karty? Všimla som si, že by niekto aj mal záujem. Ale ty všetkých odmietaš."