Čierne vdovy 1: Dokiaľ nás život nerozdelí

2. Kapitola

Keď zo zadnej časti vyšla slúžka s dieťaťom v Lucilliných šatách, povedala si, že je čas na jej útek. Obrátila sa na predavačku a hovorila dosť nahlas, aby ju počul celý obchod.

„Chcela by som si dať ušiť nové šaty z čierneho hodvábu."

„Iste lady, poďte dozadu a premeriame vás."

Iná predavačka zatiaľ obťažovala tetu Agáthu rôznymi návrhmi, aby nemohla Valery sledovať až dozadu.

Tam na Valery čakala majiteľova žena s vdovskými dedinskými šatami.

„Ste si istá, lady? Naozaj vám už nič iné neostáva?"

Valery sa zmohla len na prikývnutie. Mnoho ľudí jej bude chýbať, ale ona musela myslieť na bezpečnosť svojej dcéry.

„Budete nám chýbať barónka. Neviem si predstaviť, že vás dve už nikdy neuvidíme." Takmer jej bolo do plaču.

„Snáď sa znovu stretneme. Teraz ale musíme rýchlo konať. Táto pretvárka asi dlho nevydrží."

Zobrala si od ženy šaty a vkĺzla za zástenu. Keď si vyzliekla krepové šaty s perlami, podala ich čakajúcej žene, aby sa do nich obliekla.

Teraz by nikto neuhádol, že Valery a Lucille patrili k aristokracii.

Valery s Lucille počkala, kým prestrojená dvojica nenastúpila do barónovho koča v sprievode slúžky. Za nimi sa snažila ísť nenápadne teta Agatha.

Rowerovcov ani nenapadlo, že by to nemusela byť Valery. Stačilo im vidieť dvojicu v čiernych šatách a drahých šperkoch.

To potrebovali vidieť, aby ich to prinútilo sledovať koč s falošnými pasažiermi. Veď kto by podozrieval naivnú sirotu z podvodu a pokusu o útek?

Valery spolu Lucille prekĺzla zadným východom, kde na ne čakala najatá brička. Kočiš dostal pokyny a odviezol ich do prístavu.

Valery bola celú dobu nervózna, že na jej podvod prídu a každú chvíľu ich nájdu. Vo vrecku ju pálili palubné lístky, ale snažila sa byť pred dcérkou pokojná.

Nič zlé sa nestane. Henry už nejako zabaví Clivea a služobníctvo oklame Agathu a Hugha. Nebudú nič tušiť, kým už nebude neskoro. Týmito slovami sa utešovala.

Do prístavu dorazili necelú hodinu pred odplávaním anglickej lode Victoria. Táto loď má cestu priamo do štátu Únie v Severnej Ameriky a tento rok je posledná.

Batožinu už mala v rezervovanej kajute a milý mladý plavčík ju a Lucille odprevadil na palubu. Takmer všetci cestujúci už tam čakali a Valery si všimla aj niekoľko žien v čiernom. Asi to boli vdovy po vojakoch, ktoré utiekli pred vojnou do Británie a teraz, keď vojna skončila, vracajú sa späť domov.

Kým ich plavčík opustil pri skupine čakajúcich cestujúcich, stačil ešte dať Valery obálku s pečaťou baróna.

Mohla byť jedine od Henryho.

A mala pravdu.

Drahá Val,

toto nie je zbohom. Čoskoro vás obe navštívim so správou, že už ste v bezpečí. Že vám už nič nehrozí od nikoho, kto je v nejakom spojení s menom Rower. Už sa začína jeho vyšetrovanie.

Potom sa môžeš rozhodnúť, kde chceš žiť so svojou dcérou.

Možno ťa aj prekvapím svojím skorým zasnúbením s istou anglickou dámou. Najskôr sa však musím postarať ešte o nejaké záležitosti.