Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Povedz mi viac (Bonusová)

Človek by ani nepovedal, ako dokáže jedna jediná veta zmeniť pocity a náladu v jednu chvíľu. A o to horšie, keď človek netuší, o čo sa jedná.

Adrien Agrest: musím sa s tebou ihneď stretnúť. Nepočká to

Marinette Dupain-Cheng: stalo sa niečo vážne?

Moja myseľ bola práve v najhlbších úvahách a strachu. Nikdy som takýto typ správy nedostala a obzvlášť nie od Adriena, ktorý berie veci vždy s humorom a ľahkosťou. Keďže sa jedná o vážnu správu, zaplavil ma strach a neodkladné obavy. Omrzela som ho? Aj to ma napadlo v toľkom zmätku. No tým, že si správu iba prečítal a neodpísal, mi kľud do duše nepriniesol. Sakra, Adrien Agrest, neželaj si ma, ak sa niečo stane. Pri mne to bude tri krát horšie. Povedala som si v zlosti, i keď mi na ňom záležalo omnoho viac ako na sebe. Nechal mi zobrazené a to mu u mňa len tak ľahko neprejde. Dobre vie, že to neznášam a navyše mi to vytvára pocit menejcennosti. Zobrala som si kľúče od domu a naštartovane vyšla z domu. Každým krokom som viac zrýchľovala k jeho domu, kde by som cestu už poznala aj po slepu. Kroky som spomalila, keď som ho videla kráčať naproti. Jeho osoba ma vždy obmäkčí už len pohľadom na neho. Všetky námietky som zahodila bokom a objala ho. No on ma neobjal spätne.
,,To ti nestojím ani za to objatie?" Mierne hystericky som zareagovala. No pre neho to malo opodstatnený dôvod.
,,Vždy si vytváraš scenáre, ktoré sa u mňa nikdy nemôžu stať, pretože veľmi dobre vieš, čo pre mňa znamenáš." Nikdy ma neomrzí počúvať, ako takéto slová vyslovuje. Dokáže ma obmäkčiť už pomaly všetkým, čo sa týka jeho. Ako som si chcela ruky založiť na hrudi, ma stopol aj zo zväzkom papierov, ktorý mi vtlačil pred seba do rúk. Prekvapene som sa na neho zahľadela.
,,Čo je to?" Pýtala som sa, kým som si čítala názov slov na papieri, ktoré som otáčala do môjho uhlu pohľadu.
,,Kniha." S nadvihnutým obočím som na neho hľadela s údivom.
,,Teda skôr ešte kniha na nečisto, kým si ju prečítaš." No nešlo mi to do hlavy.
,,Ty si písal knihu?" prikývol. Papiere som si mierne založila rukou od boku.
,,A to si mi chcel kedy oznámiť?" Neústupne som mu hladela do očí.
,,Práve teraz." Nemal štipku pochopenia pre moju otázku. Na tú dlhú dobu, čo ma už dobre pozná, by som čakala viac pochopenia. No otázka, ktorá ma zasyťovala viac, bola iného typu ako vysvetľovanie mu, prečo sa o to nepodelil skôr.
,,Kedy si ju začal písať?" Prezerala som si znovu papiere.
,,Vtedy, keď som to skoro celé dokašľal tým, že som s tebou menej komunikoval." Záhada nášho problému vo vzťahu bola vyriešená. A to som sa nijak nesnažila. Niekedy na veci naozaj stačí iba čas.  Chcela som aj niečo povedať. Dokonca som mala k tomu aj pootvorené ústa, no činy skôr v tomto prípade konali ako moje slová a hlava zároveň.
,,O čom je tá kniha?" Opýtala som sa. On sa iba pousmial.
,,Nemôžem ti povedať obsah." Skrížil si ruky vbok, akoby ma ide karhať.
,,Ale,-" začal vetu, ktorá ma zaujala až tak, že som sa k nemu viac priblížila.
,,-chcem mať tvoj súhlas, keďže je to o nás." Pozrela som sa na knihu, ktorá niesla náš príbeh. Zvyšok nechaj na mne. Posledné, čo som si v hlave pomyslela bola prepojená myšlienka. 

Ja som odraz teba a ty si odraz mňa.