Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Medzi dvoma snahami

Pokojný relax na palube malej loďky spôsobil ten príjemný oddych, ktorý som už dlho potrebovala vyprodukovať od toľkého stresu.
,,Poprosila by som vanilkovú s jahodami." Až po chvíli mi došlo, že nie som doma, ale v Taliansku. Pán sa na mňa pýtavo pozrel. Rukou som jemne štuchla do Adriena, ktorý sa obzeral po okolí v tých jeho štýlových okuliaroch.
,,Povedz mu, že by som si dala vanilkovú zmrzlinu na ten trdelník aj s jahodami." Zosunul si okuliare.
,,Prosím ťa." hovorilo sa mi to dosť ťažko vzhľadom k tomu, že som sa cítila ako nesvojprávna, že som sa nevedela dorozumieť. Po francúzsky by mi asi nerozumel.
,,Vorrei chiedere del doppio gelato alla vaniglia sulla torta. Con fragole." Pán zrazu povytiahol kútiky do úsmevu a so slameným klobúkom na hlave prikývol. Ruky som si zatiaľ dala za chrbát a obzerala si okolie. Ulice boli pekné, dokonca som tu videla aj pár mačiek. Tie boli tak čistotné, že aj keby sa obtrú o kus oblečenia, ani špina by z nich nezasiahla látky. Adrien zrazu do mňa drgol, keď mi podával trdelník, ktorý bol zabalený v servítke. Tie jahody na tej zmrzline, ktorá bola v ňom, vyzerali vážne lahodne. Skôr ako som si brala trdelník, som z malej tašky na boku môjho ramena vyberala peňaženku.
,,Netreba za to platiť." Ostala som prekvapená. Sú tu nejaké zvyky o ktorých neviem? Zasekla som sa s peňaženkou v ruke.
,,To je akože zadarmo?" Pýtala som sa vo chvíli, keď som si brala trdelník do ruky. Silno sa nadýchol, až bolo vidieť, ako dvíha ramená a vydýchol.
,,Neviem či žiješ v inom svete, ale v tomto nie je nič zadarmo. Zaplatil som to. A teraz, dobrú chuť." nadvihol trdelník pred seba do vrchu, akoby si ideme štrngnút pohármi a pustil sa do jedenia. Ostala som prekvapená, pretože bol niekto v platení rýchlejší ako ja. Nebola som zvyknuta na takýto štýl.
,,Mohla som si to zaplatiť aj sama." Potichu som si zašepkala, avšak počul to.
,,Zvláštny štýl vďaky, ale prečo nie." Pretočila som nad tým mierne očami. Kráčali sme ulicami blízko seba. Mierny vietor pekne prefukoval vlasy a Adrienovi hlavne košelu, ktorú mal voľne na sebe. Prechádzali sme úzkou uličkou medzi stánkami, v ktorých som si všimla malý obchod s látkami. Pri poslednom kúsku trdelníku, som si ruky utrela do servítky a pobehla k obchodu. Na stojane pri obchode ma zaujala jedna látka. Adrien si zastal za mnou.
,,Čo ťa tak zaujalo na látkach?" No namiesto odpovedi, som vošla aj s vytiahnutým mobilom dnu.
,,Adrien, prosím ťa, spýtaj sa ho, či majú tyrkysovo-modrú z tejto látky." Bolo vidieť, ako zarazený ostal, keď stál vedľa mňa.
,,Per favore, avete del tessuto blu turchese?" Po otázke sa pán stiahol do rohu miestnosti.
,,Čo sa tak prekvapene pozeráš? Nevidel si dievča, ktoré hľadá látky na model šiat?" Okuliare si zložil dole a pripevnil si ich o čierne tričko.
,,To nie, len som nevedel, že ťa zaujíma návrhárstvo." Prekrútila som očami. On si nedokáže všímať žiadnych detailov okolo seba. Nebolo to pre mňa prekvapujúce.
,,Aký druh modrej ešte poznáš?" spýtal sa ma s rukami preloženými na hrudi.
,,To má ako skúšaš?" skrížila som si ich aj ja. Naklonil sa k mojej tvári.
,,Keď ti poviem nie, odpovieš mi?" spýtal sa na otázku otázkou. Veľmi dobrý typ úhybu. Oči som mierne pootočila do strany a vydýchla.
,,Budem sa tváriť, že sa nesnažíš byť klamárom. Takže, aké druhy?" Po pravde ma to nadchlo a pripadala som si celkom sebaistá. Docielila som to aj rovnomerným pozeraním sa do neho očí bez úhybu pohľadu.
,,Svetlo modrá, šedomodrá, pastelová modrá, kráľovsky modrá, azúrová, indigová, nebesky modrá, kojenecká modrá, nevädzovo modrá, námornícka modrá, kobaltová, petrolejová, parížska modrá." Jeho výraz vyznieval, akoby sa snažil ako počúvať, tak aj rátať, koľko toho vymenovávam. Akurát prišiel pán s látkou, preto som sa odpojila od jeho osoby bližšie k pultu, kde ju rozložil. Mobil som odložila. Látku som chytila do rúk.
,,Adrien, spýtaj sa ho prosím ťa, či je táto látka pravý hodváb." Aj keď som sa na neho nepozerala, vedela som, že má ruky v kapse a spýta sa to. Keďže moje zaujatie bolo väčšie ako kedykoľvek a ktovie, možno chcel vedieť, aké veľké moje zaujatie ešte môže byť.
,,È vera seta? " usmial sa na nás a prikývol.
,,Super, zoberiem to. Túto látku som nedokázala zohnať pekne dlho." Bolo mi jedno, koľko stojí, túto látku som potrebovala na dokončenie môjho modelu šiat. Neodídem bez nej. Kto vie, či by som ju inak potom našla.
,,Poprosím dvadsať metrov látky." Adriena som sa nemusela ani pýtať a opakoval moje slová v taliančine. Možno ho nebavilo počúvať ako stále prosím, aj keď by v tejto provokácií mal navrch on.
,,Chiederò venti metri di stoffa." Zrazu mu Adrien podal nejakú vizitku, na ktorú som nevidela a povedal niečo, čo určite nemohlo vyplývať z mojich slov.
,,Per favore, porta qui il mio biglietto da visita. Chiamami domani e faremo un accordo. Ordinerò più tessuti da te per la mia ragazza. Era molto interessata al tuo negozio." (Tu si prosím zoberte moju vizitku. Zajtra mi zavolajte a dohodneme sa. Objednám u vás viacej látok pre moje dievča. Váš obchod ju veľmi zaujal) Pán sa usmial a vďačne prijal malý kúsok papiera. Zobral sa zabaliť látku a mne to zatiaľ nedalo.
,,Čo si mu hovoril?" S rukami znovu v kapsách sa pozeral po látkach. Nadvihol placia.
,,To je biznis. Do toho sa ty nevyznáš." Vážne ma chcel práve kvôli klasickej otázke vyčleniť urážkou? Keď pán látku doniesol, Adrien kartu priložil o terminál. Čudovala som sa, že v takomto malom obchodíku ho majú, ale nedbala som na to, pretože som látku držala v rukách. Avšak nedalo mi to.
,,Prečo si to zaplatil? Trdelník som ešte pochopila, aj keď mi to hrýzlo moju ženskú nezávislosť, ale toto?" Ako som niesla látku a kráčali sme cestou k hotelu, keďže bol už podvečer a vonku sme strávili dosť času, hlavne na plavbe, badala som na ňom kúsok akejsi eufórie. Aj keď by sa ťažko zmýšľalo, v akom zmysle.
,,Povedzme, že nemám kde míňať peniaze, takže investujem do rôznych vecí." Ofinu som si sfúkla z čela, kde mi dlhší prameň zavadzal pri oku.
,,Inak vieš o tom, že sme to mohli nechať doviesť do hotela?" povedal to presne tým vyčítavým tónom, v ktorom sa avšak neskrývala drzosť.
,,Viem, som si toho vedomá, ale ja si robím všetko sama, teda ako zháňam, tak aj nesiem. Nie som zvyknutá, že niekto robí prácu za mňa. To sa však o tebe povedať nedá. Ty máš rád, keď všetko robia za teba ostatní." Podotýkala som hlavne Chloe, ktorá nám fúkala za chrbtom.
,,Pokiaľ myslíš Chloe, tak áno. Som za to rád, pretože na ňu neexistuje jediné riešenie, ktoré by ju odradilo. Je až príliš cieľavedomá na to, aká je hrdá." V tejto chvíli som sa zastavila na mieste. Látky som znížila k bokom, aby som mu videla do tváre.
,,Ty si práve niekoho nazval hrdým?" Keby mám voľnú ruku, ešte na neho aj poukazem. Prikývol.
,,Áno, keď je to pravda." A ževraj úprimnosť neopúšťaj ma. Ale túto úprimnosť už použiť nevie.
,,Tak prečo jej to tak aj nepovieš?" Možno to bolo odo mňa kruto povedané, ale bola to pravda.
,,Pretože to nie je tak ľahké. Mohol by som ju naštvať." Ako keby to, čo hovoril na gala večere nebolo formou nervového naštvania.
,,Adrien, človeku sa viac ublíži, keď nevie, na čom je. Keď nevieš niečo povedať narovinu, tak máš dosť veľký problém. Navyše, mne si takéto veci hovoriť vedel, tak kde je problém?" opýtala som sa zvedavo, keď sme pokračovali v ceste.
,,U teba je to ale iné. Ty dokážeš prijať kritiku. Ona nie." Naklonila som hlavu do strany.
,,Musíš sa to ale naučiť. Nemôžeš sa tomu stále vyhýbať. Keby pri tebe nie som, čo spravíš?" Mykol plecami.
,,Tvoje mykanie plecami ti nedokáže pomôcť. Viem, že to nie je ľahké, ale musíš sa to naučiť." Aspoň, že moje slová boli pre neho k úžitku.
,,Ako?"
,,Chloé je dievča, ktoré má veľmi veľkú hrdosť a slovami dokáže dobre útočiť. No nedokáže to proti tebe, pretože ťa má rada. To znamená, že jej musíš slovne povedať pravdu. Pretože pravda z tvojich úst ju dokáže presvedčiť o jej vlastnom opaku. Ak teda svoje pocity budeš myslieť vážne. Nesmieš sa uhýbať pohľadom, pretože oči vravia pravdu." Hlavu otočil do boku.
,,Nemám ju rád." Prvýkrát vyslovil niečo, čo vyjadrovalo jeho silné pocity, ktoré som z neho naozaj cítila.
,,Vidíš? Tak ako to vravíš mne, musíš aj jej. Síce to vyznelo trochu detsky, pretože človek v tvojom veku by to vyjadril trebárs ako ,,nesadnem si k nej osobnostne", ale to by bolo už o inej kapitole." mierne sa zasmial.
,,Navyše budem pri tebe, aby si v tom nebol sám. Viem, že je to pre teba ťažké." Ťažko by sa verilo aj vlastným slovám, keď viem, aký hrdý a drzý dokáže byť. Keď som v diaľke videla Chloe, vedela som, že sa to nijak odkladať nebude. Strčila som do neho a pohľadom mu ukázala smer môjho výhľadu. Zastal a skryvil obočie. Prudko sa nadýchol, no nejak sa nehýbal. Keďže som mala plné ruky, otočila som sa mu chrbtom k chrbtu a potlačila som ho telom jemným postrčením. Mierne sa pohol a kráčal spolu so mnou dopredu. Keď nás Chloe uvidela, ihneď sa rozbehla k Adrienovi.
,,Adrien, som tak rada, že som ťa našla. Ale ako to, že si nešiel autom?" Pozerala sa naokolo a tvárila sa, akoby ma nevidí. Videla som jeho stŕpnutie, preto som mu pomohla aj s látkami v rukách.
,,Boli sme spolu vonku, prevetrať sa na čerstvom vzduchu." Chcela som to vyskúšať trochu iným štýlom. Potrebujem ju vyprovokovať. Keďže vnímam jeho postoj ku mne, mohlo by to aj fungovať.
,,Teba sa nikto nepýtal." zazrela na mňa.
,,To dobre viem-," podotkla som a pokračovala.
,,-ale očividne ti to nedochádzalo, tak som ti pomohla." Vyjadrovala som sa stále slušne a na úrovni. Uhladila si svoje blonďavé vlasy na hlave a okuliare na nich dala na oči.
,,Nemôžem sa na teba ani dívať." to bol dôvod jej nasadenia okuliarov na oči. Mierne ma to pobavilo. Vo chvíli, keď k Adrienovi zase kráčala, som sa jej predohnala do výhľadu na neho.
,,Čo sa furt pcháš medzi nás? Nevidíš, že sa chce so mnou rozprávať?" To boli očividne iba jej ilúzie.
Pozrela som sa na Adriena. Vyzeral v tvári tvrdo, aby nedal najavo pocity. Teraz si to môžem dovoliť povedať aspoň v hlave. Ach, tí chlapi.
,,Vieš, ja k tomu mám právo, pretože som jeho dievča, ale mala by som sa skôr pýtať teba. Aký máš dôvod, že si pri ňom tak blízko?" Naklonila som hlavu do boku aj s nasadeným úsmevom, ktorý ju očividne veľmi vytáčal.
,,To, čo je teraz medzi vami, je len prechodné." Rukami si zahnala vlasy spredu, dozadu.
,,Ani by som nepovedala, Chloe. Adrien má na to iný názor." Rozprávali sme sa, akoby za mnou vôbec nestál.
,,Adrien, prečo sa tu zahadzuješ s niekým ako je ona? Nemá vôbec nič z toho, čo ja!" no on mlčal. Vážne vo svojej hlave musel bojovať proti svojej osobnosti, ktorá bola bloknutá v jednej z jeho častí.
Nadýchla som a teda pokračovala sama.
,,Chloe, rada by som ťa poprosila, aby si si našla iný druh zábavy, ako Adriena, pretože ma po pravde nebaví stále ťa stretávať." To bol ten bod zlomu, ktorý ju vytrhol z kľudného a povýšeného postoja, pričom sa schválne neviditeľne snažila stavať na špičky, aby vyzdvihla svoju osobu do výšky a ukázala tak svoju nadradenosť.
,,Ty jedna odporná-," no skôr, ako to stihla povedať, konečne vyšiel môj plán, ktorý mal do hry dostat aj Adriena. Ako som si aj myslela, tieto slová voči mne s jej úst vyprovokovali aj jeho dostatočne na to, aby sa ozval.
,,Stačilo, Chloe." zrazu stíchla a z môjho pohľadu na jeho, ju vystriedala nežnosť.
,,Adrien, ale veď vieš, že chcem pre teba iba to najlepšie." Adrien sa nadýchol a prešiel vedľa mňa.
,,Ak chceš pre mňa to najlepšie, tak sa už odpútaj od tej myšlienky byť so mnou. Nie si pre mňa a ja nie som pre teba. Už to pochop. Veril som, že to pochopíš už skôr, ale očividne ti to musím povedať takto." Hovoril to, akoby mal stále takýto dostatok sily na tieto slová. Tak to ho ešte nik nevidel tak ako ja v pravom svetle. Chloe ma odsotila do boku, až som sa mierne zakymácala. Strácala pôdu pod nohami a naháňal ju v tvári strach.
,,To nemyslíš vážne?" opýtala sa. Adrien avšak pevným výrazom, ako som mu radila, ostal stáť pevne na zemi. Práve využíval tú časť mozgu, ktorú doteraz nedokázal ovládať. Ako najlepšie je naučiť sa to, ako takto? Priamo v praxi? Látky som si podvihla a ďalej to sledovala. Adrien sa na mna pozrel.
,,Myslím to vážne s ňou. A nie s tebou. A poprosil by som ťa, ak by si ju nestrkala, nechcem, aby spadla." Odrazil svoj pohľad zo mňa na ňu. Akonáhle sa ho chcela dotknúť, potlačil sa do boku.
,,Už by vážne stačilo." povedal, obišiel ju a prišiel ku mne. Rukou ma potlačil na chrbte a išli sme dnu. Ako som sa tak rýchlo pozrela na Chloe, v jej tvári bolo vidieť vážnu zlosť voči Adrienovi. Nedalo sa to inak, ale verila som práve v túto chvíľu, že sa zmenil Adrienov strach na jeho výhodu.