Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Lekcia hádky

Akonáhle sme sa ocitli na vonkajšom balkóne a mala som istotu, že nás nik nepočuje, strhla som svoju ruku z jeho zovretia tak silno, až som ho potiahla k sebe.
,,Čo to malo znamenať? Prečo si ju ešte viac vytočil?" Pozrela som sa mu nahnevane do očí.
,,Do toho ti nič nie je." Prekrútil očami smerujúc k stromom vonku.
,,Ver tomu, že mi je do toho veľa, keď hrám tvoju falošnú priateľku!" To som už skoro skríkla, ale v pravom momente som hlas stíšila. Chytil ma mierne pod ramenom za ruku a pozrel sa mi prudko do očí.
,,Môže ti byť jedno čo v tom je rovnako ako mne, kto si!" Dôvod, ktorý práve vyslovil, ma dostal do takého stavu, až ma mierne začalo triasť od hnevu. Šepkavo som sa k nemu naklonila.
,,Ver mi, že mne je po pravde aj jedno, čo je vo veci, ale pokiaľ naozaj chceš, aby tomuto romániku každý uveril, musíš mi dať dôvod, ktorým by som ťa mala vedieť obhájiť, ty natvrdnutá makovica." Očividne mu došlo to, čo predtým nie. Zrazu skrížil obočie a rozmýšľal. To mu to vážne iba teraz došlo? Rozčarovane som zašibrinkovala okolo svojej osi rukami vo vzduchu.
,,Ona ma jednoducho chce a ja ju nie, to ti stačí vedieť." Povedal prostoducho.
,,No to mi je dôvod hodný malého dieťaťa, ktoré nevie, čo v živote chce. To je výhovorka, že ja sama by som vymyslela lepšiu." Skrížila som si ruky na hrudníku.
,,Navyše -" vytiahla som moju uštipačnú myšlienku.
,,- je úplne prekvapujúce, že niekoho prítomnosť ti ide viac na nervy ako tá moja. Som hlboko dotknutá." Povedala som sarkasticky.
,,Nepraháňaj." povedal s očami zapozeranými cezo mňa.
,,Pravda asi nie je príjemná na počúvanie, že?" Nadvihla som obočie.
,,Jediná pravda, ktorá tu vysí je tá, že si tak otravná, že by som radšej vyskočil z balkóna ako ťa počúval."  Presunul sa k okraju balkóna, kde sa oprel rukami.
,,A čo ti v tom bráni? Tá výška? Myslela som si, že desiate poschodie pre teba nič nie je vzhľadom na fakt, že ti tak idem na nervy, že by si kvôli mne skočil z balkóna." Znovu sa otočil s nahnevaným výrazom, ale v momente ho zmenil na tak jemný, až som jeho osobnosť porovnávala k profesionálnemu hercovi.
Objal ma a rukami ma držal za chrbát. Prišlo mi to príliš úlizné na to, ako sa správa.
,,Som tak rád, že som ťa v živote našiel." Väčšie klamstvo som ešte nikdy nepočula. Keďže som bola otočená smerom k vonkajšku, mohla som si dovolil prekrútiť očami.
,,Agrest, tieto líbezgrifi si môžeš odpustiť." Zašepkala som mu do ucha. Ako som sa otočila, moju tvár vystriedal úsmev.
,,Adrien, môžeš na moment?" Spýtala sa ho jedna pani opodiaľ.
,,Samozrejme." Znovu ma chytil za moju dlaň a ako psík som znova kráčala jeho určeným smerom. Zobral ma k vyvýšenému stolu pre hostí, na ktorom bolo položené červené víno a odišiel. To, že odišiel odo mňa, mi len vyhovovalo, ale čo mám robiť s tým vínom? Nepijem víno a ani iný alkoholický nápoj. Preto som sa naň mohla len dívať a sledovať okolie. Bola som tu úplne sama. Cítila som sa divne, akoby sa na mňa každý díval a komentoval ma. Po chvíli za mnou na moment dobehla Amanda, ktorá sa vyjavila z davu ľudí v sále. Potešilo ma, že tu nebudem na ocot sama.
,,Marinette, prekvapilo ma, že si tu." V lakťoch, ktoré mala položené na stole sa ku mne nahla, aby bol náš rozhovor súkromný.
,,To aj mňa. Netušila som, že máš pod rukou niekoho ako ja." Ostala prekvapená, no vysvetliť som jej to nemohla, čo sa týkalo pravdy.
,,Niekoho tak vysoko postaveného." dodala som. Aj keď Adrien bol ten posledný, koho by som v slovách vyvyšovala.
,,Nápodobne. Netušila som, že chodíš s tým najkrajším chlapcom na Slovensku." V hlave sa mi až myšlienky prekrútili. Najkrajší? Tak to určite. Dušou určite najhorší. Mohla som sa avšak len pousmiať.
,,Niekedy tie najlepšie pikošky vychádzajú na slnko iba v ten najlepší moment." To bolo to jediné, čo som mohla povedať. Usmiala sa a pozrela sa na plný pohár s vínom.
,,Nepiješ?" Pokrútila som hlavou.
,,Som abstinent." Nadvihla s prekvapením obočie.
,,Tak to ma prekvapuje. Si prvý človek, akého s takouto osobnosťou poznám. Niektorí by sa tu riadne zriadili len preto, aby to prešlo čím skôr." Nechápala som jej naznačenie.
,,No vieš, všimla som si, že slečna Chloe Burgeois nebola tvojou prítomnosťou veľmi nadšená." V tom mi docvaklo, že by mi mohla povedať viac. Predsa len pre ňu pracuje. Nechcem to nazývať využívanie, skôr zber cenných informácií, aby vydržím existovať pri Adrienovi.
,,Nevieš prečo? Netuším, čo sa stalo medzi ňou a Adrienom, ale bolo to dosť napäté." Amanda si vydýchla.
,,Vieš, slečna Chloe hrozne obdivuje Adriena a páči sa jej už dosť dlho. Trochu ju naškriepila tvoja osobnosť." Priklonila som sa k nej bližšie.
,,A prečo ju vlastne Adrien, nechcem to povedať zle, odmieta?" Keby môžem, môj slovník je úplne iný. Ale chovám sa na nejakej úrovni.
,,Už pred rokom sa mali zasnúbiť, ale Adrien odmietol." Ostala som v šoku. Tak tie slová o zasnúbení predsa len mali nejaký význam. Ale v takomto kontexte a veku? To je aj na mňa skoro. Možno ma troškou ani neprekvapuje jeho nezáujem. Nepoznám chlapca, ktorý by chcel byť v takomto záväzku už pomaly hneď po dovŕšení dospelosti.
,,Slečna Chloe hrozne zúrila. Pre mňa to je jedno z najtemnejších období, pretože to s ňou bolo k nevydržaniu. Adrien ju nikdy nemal rád v oblasti citov, vieš?" Čudujem sa, ak by niekoho v oblasti citov rád mal. To by bolo pre mňa viac prekvapujúce. Povedala som si sama pre seba. Bolo toho na mňa dosť až tak, že som mierne nasala vzduch a silno vydýchla lícami.
,,Ale ako vidím, slečna Chloe sa nevzdáva." Amanda prikývla. To bola pravda.
,,Aj keď si nemyslím, nechcem byť síce netaktná, že by s ňou Adrien niečo niekedy chcel mať. Jeho postoj je dosť viditeľný voči nej. Navyše má teba a ty si podľa mňa naozaj živý a skvelý príklad toho, ako má také dobré dievča vyzerať." Bola to pre mňa lichôtka, ale keby vedela, čo zažívam vo vnútri, asi by Adriena tak pekne neospevovala. Keď si Amanda všimla, ako ju Chloe hľadá, tajne mi zakývala a usmiala sa s jej odchodom. Tiež ma náš rozhovor o niečo obohatil. Preto som sa rovnako usmiala. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, pretože som netušila, čo mám robiť. Nohy ma s tých vysokých topánok už boleli a mala som chuť ísť do izby a späť. Nechcela som ani vedieť, koľko je hodín, ale súdiac podľa oblohy, bola noc. S vydýchnutím som si odfukla kraj svojej ofiny, kým som sa obzerala naokolo. Po chvíli som mierne začala klepkať prstami o stôl, pretože toho už na mňa bolo vážne veľa. Adriena som nevidela a mala som aj pocit, že sa mi po rozhovore vyhýba, preto som mohla byť pevne rozhodnutá odísť. Bola som rada, že mi nik nevenuje pozornosť. Zobrala som sa teda a rozhodla sa odísť do izby. Nerpzhodla som sa čakať a nudiť sa aj napriek dojmu, že bude Adrien znova nepríjemný voči mojej osobe.