Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Smer pravdy

Trošku som pozabudla na to, že máme s Adrienom pracovať na projekte, ktorý sme kvôli Taliansku nemali čas spracovávať. Preto som teraz v zhone a pár hodín na to, čo bola u mňa Alya, som bežala k Adrienovi domov, aby sme na tom pracovali, keďže odovzdávanie je zajtra. No a mne na známkach a dobrom výkone celkom záleží. Na to, že bol večer a ja som tu fungovala bez kávy, zatiaľ čo Adrien si na držanie energie vypil kávu s názvom Brazília, som bola celkom čulá.
,,Ako môžeš v tak mladom veku piť kávu?" Opýtala som sa snažiac v kontexte čítať plné riadky, ktoré sme mali dať do práce.
,,Mňa naopak udivuje, že ju vôbec nepiješ." Odpil si z kávy, ktorá mi až príliš bila do nosa. Nemám rada horkasté chute. Preto som sa mu otočila bokom.
,,Daj tu kávu odo mňa čo najďalej. Nevonia mi." Snažila som sa nedýchať tú vôňu.
,,Však som ju už dopil." Šálku od kávy odložil čo najďalej, pretože videl, že ma to neukľudňuje. Presunul si ku mne stoličku a ruky si položil na stehná.
,,Ako sme na tom?" Mal odvahu sa to pýtať? Tlačil náš čas a on zatiaľ jediné, čo spravil, bolo vypitie kávy. Prekusla som to.
,,Nestíham. Mohol by si pomôcť." Podala som mu zväzok desiatich papierov. Pozrel sa na mňa, akoby nevedel, čo s tým má robiť.
,,Adrien nepozeraj sa na mňa ako tela na nové vráta. Treba to prečítať a vybrať z toho podstatné. Ja musím ešte pracovať na ukážkach." Akurát som hľadala papier a ceruzku.
,,Adrien, kde máš papier a ceruzku?" Pozeral sa navôkol seba. Celkom ma to vytočilo.
,,Si syn slávneho návrhára a nemáš doma papier a ceruzku, ktoré používa úplne každý?" Čas ma tlačil do kúta, keďže bolo sedem hodín večer. Mykol plecami.
,,Ja ale nekreslím. Ja robím všetko v počítači." Usmiala som sa na neho urazene.
,,To je síce pekné, ale teraz nám počítač nepomôže. Má to byť práca bez digitálnej technológie." Zvýrazňovačkou som si označovala dôležité fakty. Adrien sa postavil od stoličky a išiel k dverám.
,,Kam akože ideš?" Spýtala som sa celkom nevrlo.
,,Žeby pre papier a ceruzku, ktorú si si vyžiadala?" Nadvihol obočie s vyrovnanými kútikmi. Dlaňou som si chytila čelo, keď odišiel z izby. Ak toto stihneme, tak hádam skočím bunjijumping i keď sa bojím výšok. Čítala som rýchlo, ale za to s pochopením. Nejako som si už zvykla pri skupinovej práci, či práci vo dvojiciach pracovať sama, keďže som nikdy pri sebe nemala niekoho, kto by bral prácu vážne a pomáhal mi. Väčšinou to boli výhovorky typu: dnes nemôžem lebo... ,až to skončilo tak, že som celú prácu spravila sama. Som síce pod tlakom, ale dá sa to zvládnuť. Som cieľavedomý človek a nepôjdem späť, dokým to nedokončím.
,,Až sa ti z hlavy parí." poznačil Adrien, ktorý kráčal smerom ku mne.
,,Ak mieniš mať blbé poznámky, choď von." Vlasy mi viac padli na stôl.
,,Vyhadzuješ ma z vlastnej izby?" zasmial sa. Postavila som sa a prišla až k nemu. On zastal a čakal, čo spravím, pričom ani nemrkol pohľadom na mne. Zobrala som papier a ceruzku z jeho ruky.
,,Si príliš pomalý." Otočila som sa mu chrbtom.
,,Ty si teda riadny workoholik." Poznačil poznámku k môjmu odchodu.
,,Vieš, keď chceš v živote niečo dokázať, treba na tom aj pracovať. Nič ti z neba nespadne varené, pečené." Hovorila som poza moje kreslenie. Adrien si prehrabol vlasy a podišiel ku mne.
,,Teraz nie je čas na modeling, pracuj trochu. Ráno prezentujeme." Poznačila som v strese. Sadol si za stoličku a sám od seba začal čítať aj zo zvýrazňovačkou v ruke. Na chvíľu som sa až pozastavila, že moje komentovanie nesprevádzali jeho poznámky. Priznávam, že ma to mierne vyviedlo z mieri. Čítal tak zaujato, až sa mi to nezdalo. No nemala som čas analyzovať jeho správanie. Preto som ďalej pracovala. Čím viac som bola v strese, tým viac energie som produkovala. Po pár hodinách tvrdej driny, som to dokončila. Aj s Adrienom, ktorému hlava pred hodinou kycla na stôl a zaspal. Dokonca ani moje hlasné komentovanie ho nezobudilo. Buď bol tak unavený, ale už zvyknutý na môj hlas a neustále sťažovanie sa k tomuto večeru. Všetko som poukladala do fascikla. No na stole bol dostatočný bordel, ktorý bude trvať tu pol hodinu práce. Bolo už vyše jedenásť hodín. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, keďže už som začínala byť unavená, ale musela som byť schopná odniesť samú seba domov. Nebolo to síce ďaleko, ale aj tak to bol kus cesty pre moje unavené telo, ktoré potrebovalo spánok. Keď som si uvedomila, ako krátko budem spať, povedala som si, že cez víkend si to plne skompenzujem. Adrien sa zrazu pri tom, ako som sa zdvihla zo stoličky, zobudil.
,,Dobre ráno, princezná. Ďakujem za pomoc." Jemné si pretrel oči prstami.
,,Prepáč, zaspal som." Ako ma dokáže vykolajiť jediné slovo? A ešte k tomu prepáč? Pozrel sa na stôl, a keď uvidel bordel, navrhol, že to uprace ako kompenzáciu za to, že zaspal. Musel sa cítiť trochu previnilo, keď to sám navrhol.
,,Dobre teda, beriem prácu a ráno sa vidíme v škole." zakývala som mu rukou, no on s prekvapením vstal. Zastala som a poobzerala sa navôkol seba.
,,Deje sa niečo?" Hľadel na mňa, akoby ma videl prvýkrát.
,,Chceš ísť domov sama?" Zodvihol sa a prešiel cezo mňa k dverám. Keď otvoril dvere, pozrel sa na mňa s pohľadom, nech prejdem cez prah dverí.
,,Ideš?" Sekavým krokom z prekvapenia som kráčala dolu schodmi.
,,Nemusíš ísť so mnou, vieš o tom?" Spýtala som sa ho. On prikývol.
,,Viem, ale nemienim potom čítať správy, že mladé dievča bolo zabité v tme v nejakej ulici." Hovoril s rukami založenými v kapsách.
,,Až príliš veríš médiám, nezdá sa ti?" Jeho oči vyzerali unavene a kruhy pod očami mu to tiež dokazovali. Pretrel si tvár a kráčal ďalej.
,,Nie je dobré nechať takéto veci na náhodu. Ešte sa ti niečo stane a ja si to na zodpovednosť nezoberiem." Snažil sa milé správanie prekryť miernou drzosťou.
,,Len aby si potom ty neutekal domov so stiahnutymi topánkami." Dal mi náboj, tak som mu ho vrátila. Zasmial sa.
,,Ja? Ja som chlap." Zasmiala som sa.
,,Teda správaním máš vážne ďaleko od chlapa." Čo sa týkalo jeho gentlemanstva, to jediné som rátala za jeho mužnosť. To som ani nemienila popierať.
,,A to už prečo?" Pýtal sa počas nočnej chôdze domov. Pozeral sa stále pohľadom vpred.
,,Pretože sa správaš ako dieťa v niektorých ohľadoch. Si hrdý a to je hlavným znakom rozmaznanca." Nebrala som si servítku pred ústa. S neutrálnym výrazom mi to veľmi rýchlo vrátil.
,,Ty na tom nie si o nič lepšie. Ústa ti melú, aj keď by mali byť ticho." To som však brala za svoju výhodu.
,,Teba aj keby ukradli, vrátia ťa za chvíľu, pretože by nevydržali to tvoje neprestajné rozprávanie." Ruky som si skrýžila na hrudníku.
,,Mňa by aspoň vrátili, ale teba by si nechali a už by ťa nik nenašiel, lebo si stále ticho." Zrazu zastal.
,,Prečo stojíš?" Ukázal pohľadom pred nás.
,,Nie je to tvoj dom?" Pozrela som sa pred seba. Teraz by som sa mala na mieste prepadnúť, že som sa nechala tak silno uchvátiť rozhovorom.
,,Je." Objala som ho a chrbtom sa mu potom otočila a zakývala mu pohľadom.