Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Nepravidelný kontakt

Ísť za Alyou v túto hodinu by pre mňa nebol žiaden problém. Úlohy som nemala, alebo som si ich jednoducho spravila v škole počas prestávok. No netušila som ani kde býva, takže ma po pravde ani nemalo čo ukludňovať. Denník som si neviedla už dlho, pretože som na to popravde ani nemala čas a vidieť, aká prostoduchá som bola, by ma viedlo k mojim vlastným omylom. Televíziu pozerám iba vo výnimočných situáciách, a to tiež iba vtedy, keď sa s rodičmi zhodneme na nejakom dobrom. Našťastie som nohy mala zdravé a silné, preto som sa rozhodla ísť si vyvetrať hlavu von. Bolo síce teplo, ale fúkal studený vietor, čo mala na mňa ako kombinácia vždy vrúcne sily. Nebola som nijako nedurdená, že som vonku sama, bola som na to zvyknutá, navyše čas pre seba nikdy nikomu neuškodil. Stretnúť Alyu by možno bolo požehnaním, ale je to menej pravdepodobné ako to, že ma prejde moja zlosť.
,,Ach, ten je ale pekný." Započula som z väčšej diaľky hlas dvoch dievčat, ktoré sa dívali na nejaký bilboard. Akonáhle som svoju tvár otočila do ich miesta dohľadu, oči som zmraštila do nehorázneho pohľadu. Je možné, že musí byť ešte aj na bilboardoch? Je smutné, ako k nemu veľa dievčat vzhliada, pritom ani netušia, aký je pravý človek. To, že je niečo pekné navonok, neznamená, že to bude mať aj takú dušu. Rozhorčene som prekrútila očami a pokračovala ďalej v chôdzi. Nikoho som tu nepoznala, takže mi všetky tváre nebolo ničím známe. Aspoň som cestou prešla ku kraju Seiny a sadla si k okraju, blízko vody, ako sa to len dalo. Zhlboka som sa nadychovala a vychutnávala si ten výhľad pred sebou.
,,Prepáčte slečna, hneď to napravím." Vyrušilo ma jemné vystrašený hlas ženy, ktorá kráčala za mnou aj s nehoráznou kopou tašiek, ledva si dokázala držať ten mobil. Možno by ma to ani nezaujímalo, ale mala vážne deprimovaný hlas a navyše som počula, ako jej od telefónu reval nejaký hlas dievčiny do uší. Určite nič príjemné na počúvanie. Spočiatku som bola len poslucháčom, no akonáhle jej padli tašky k nohám, som sa zodvihla a rozhodla sa pomôcť. Usmiala sa na mňa, avšak prehovoriť ku mne sa odhodlala až vtedy, keď sa zrušil hovor.
,,Veľmi pekne ti ďakujem, zvyšok zvládnem." Chystala sa mi síce tie tašky z ruky zobrať, no ja som stisk nepovolila.
,,Zoberiem to. Netrápte sa. Máte toho vážne veľa." Usmiala som sa, čím som aj jej vykúzlila na tvári akýsi malý úsmev. Pritakala a chôdzou sa vyrovnala smerom pri mne. Medzi nami síce panovalo ticho, no mňa zvedavo trápilo, alebo skôr zaujímalo, že tu asi existuje niekto rovnakej vôle drzosti, ako pán junior Agrest. Nedalo mi to sa neopýtať.
,,Musíte mať asi vážne ťažkú prácu. " Otočila sa ku mne, akoby bola vďačná za rozhovor. Vydýchla si a vypustila to zo seba ako lavínu. Asi nemala veľa príležitostí sa niekomu vyrozprávať.
,,Mám, ale čo mám robiť, ak sa chcem mať v živote dobre. Navyše na plat sa sťažovať nemôžem."  Mala naozaj milú povahu.
,,Takýchto ľudí naozaj obdivujem." Pozrela som sa jej hlboko do očí.
,,Mať toľko štipky dôstojnosti vydržať takýto krik vie zniesť naozaj málo ľudí." Chcela som ju aspoň kúskom povzbudiť k jej práci. Naozaj som k nej nemala nijaký pocit viny. Navyše to chápem, keďže aj ja mám na krku niekoho takého.
,,Pre koho pracujete?" Možno to bolo trochu drzé a vlezlé, ale ako vravím, som zvedavá, kto tu panuje rovnako ako Agrest.
,,Slečna Chloe Burgeois." Nakrútila som hlavu, pretože som o tom mene nič nepočula. Dievčina si to nepatrne všimla.
,,Možno vám pomôže to, že jej otec, pán Burgeois, je starosta Paríža." Usmiala sa, aj keď jej to meno značne vadilo. Cítila som to z nej.
,,Síce nepoznám nikoho z nich, ale typujem, že to nie je akurát najpríjemnejší človek." To som to ešte nazvala príjemným slovom. Imaginárne kvapky potu jej stekali po čele. Síce k tomu nič nepovedala, no už len jej výraz napovedal o tom, že sa to bojí aj vysloviť, aby nestratila prácu. Tak som to rešpektovala.
,,Mimochodom, som Marinette." Aspoň úsmevom som jej imaginárne podala ruku, keďže sme tie svoje mali zaplnené taškami.
,,Amanda." Opätovala mi úsmev.
,,Môžem sa opýtať, prečo tak zúrila?" Očami som popohnala pohľad k telefónu, na lepšie naznačenie.
,,Ach, slečna chcela červenú baretku, avšak nikde ju v tomto čase nedokážem zohnať."
,,S tým by som možno vedela pomôcť." S úprimným výrazom sa na mňa zadívala.
,,To by ste vedela?" Usmiala som sa, no to oslovenie som nevedela prekusnúť.
,,Kľudne si tykajme." Prikývla, a preto sa opravila.
,,To by si vedela?" Prikývla som.
,,Mám jednu takú doma. Nevravím, že som ju na sebe nikdy nemala, no až tak často ju nenosím a ani mi nebude chýbať ak viem, že ti to pomôže." Neklamala som. Mala vážne uvoľnený výraz na tvári po tom, ako som to vyslovila.
,,Ak ti teda nevadí sa cestou zastaviť u mňa, dám ti ju aj hneď." Prikývla, a preto sme iba kúskom odbočili. Chvíľu ma počkala vonku, ale vážne sa to dalo nazvať iba chvíľkou, pretože som sa ponáhľala, aby nevyzerala vonku tak sama divne s toľkými taškami. Baret som jej priateľsky podala, pričom ho hneď strčila do tašky.
,,Ani nevieš, ako som ti vďačná, Marinette." Sklopila hlavu, akoby sa cítila nepotrebná v tom, čo robí. Jej smutný výraz sa mi nepáčil, a preto som jej dala ruku na plece a povzdudila ju:
,,To, že niečo nedokážeš spraviť hneď, neznamená, že si menej cenná. Navyše si naozaj šikovné dievča a ja nemám pochybnosti v tom, že si najlepšia vo svojej praci. Mala by byť na teba hrdá." Síce si nepamätám meno toho dievčaťa, ale to, ako kľudne na mňa nasmerovala úsmev, dodalo ten výsledný pocit kľudu aj mojej osobe. Síce bola o niečo staršia ako ja, ale to neznamená, že si nemôžeme týkať. Navyše ten vekový rozdiel mohol byť v rozmedzí okolo tých päť rokov. Znova som nabrala jej tašky do rúk a pomohla jej ich zaniesť až k prestížnemu hotelu, ktorý som videla cestou do tohto mesta. Mala som údiv k tomu, aká honosná budova oproti mne stála. Bola elegantná a nič nenaznačovalo, že by v nej boli ľudia nespokojný. Síce som mala možnosť nakuknúť do vnútra, no predbehol ma jeden zamestnanec, ktorý Amande už podával pomocné ruky. Keď mala ruky prázdne, s vďakou ma objala, čím sa mi ešte viac nabila baterka, ktorá bola dnes na úrovni hojdacieho koníka.
,,Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme. Človek by mal radosť kamarátiť sa s tebou." Usmiala som sa a prikývla.
,,Dúfam v to aj ja." Nie je nič na zlobu nájsť si dobrých ľudí okolo seba. Amanda bola vážne pracovitý človek, ktorého tiež začínam obdivovať hlavne kvôli jej dôslednej trpezlivosti, ktorú si ja musím omnoho viac vytrénovať.