Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Staroprávne priateľstvo

Bolo mi úprimne jedno, že vo vnútri práve vybuchol jeho mozog od zlosti. Šuškanie mi tiež nejak nevadilo, pretože to, ako tie dievčatá vyzerali, mi len nahrávalo do karát, že sa so mnou nebavili. Ak má byť celá škola založená na takýchto individuách, budem celú strednú školu úplne sama. Pomyslela som si zúfalo v hlave. Môj rozum popohnal až jeho pohyb, ktorým ma ťahal po schodoch. Zrazu mi chytil pár kúskov vlasov a zastrčil mi ich za ucho s núteným láskyplným výrazom. Teraz už nie si taký macher, čo? Pomyslela som si. Tiez som sa však naoko usmiala, keď som s môjho perspektívneho videnia odsledovala, koľko dievčat nás pozoruje. Je to normálne? Je to až chorobné, ako sa na neho dívajú. Bolo mi s toho zle. Ako môže byť niekto zahľadený do chlapca, čo je taký egocentrický snob? Len blázon. Akonáhle sme vošli do triedy, zaplavili nás všetky pohľady. Niektoré priamočiaro, niektoré tajne. Adrien ma chytil okolo pliec a nahodil typický modelovský usmievačský manier. Trochu som cúvla, keď k nám prišlo zaraz toľko chlapcov z našej triedy, pretože boli až príliš blízko, čo narušovalo moju zónu.
,,Waw, neklamal si, je naozaj pekná." Pohľad som prekvapene nasmerovala k jednému s hlasov.
,,Ja mám len to najlepšie." Teraz ho vystriedal výraz s nadvihnutým obočím rovno na toho snoba. Z boku som zaregistrovala zaujímavý pohľad dievčiny, ktoré to všetko z lavice sledovalo. Nevyznievala nijak povýšenecky, navyše som z nej cítila dobrú energiu. Keď sme sa stretli pohľadom, rukou mi ukázala, nech k nej prídem. Bola to typická malá loďka záchrany, ktorú som práve potrebovala. Adrien si to nevšimol, čo mi vôbec nevadilo. Byť od neho čo najďalej je môj najväčší sen. Z boku som sa posadila akonáhle sa trochu odsunula na znak prisadnutia si.
,,Vidím, že máš veľké publikum." Očami nasmerovala hlavne na Adriena, ktorý sa tam doťahoval, typujem s kamarátmi. Prudko som vydýchla.
,,Bohužiaľ." Prisunula sa ku mne bližšie, narovnala si okuliare a zadívala sa mi do očí.
,,Som rada, že nie si ako on." Ukázala zrakom na neho.
,,Málo kto normálny s ním vychádza, takže klobúk dolu." Vďaka Bohu ma od začiatku brala za obyčajné dievča, za čo sa mi pomaly začali robiť slzy v očiach, že je tu aspoň niekto iný ako Adrien.
,,Som Alya." Podala mi ruku na začiatok nášho priateľstva. Naklonila som sa k nej a potichu zašepkala.
,,Marinette." Nemala som chuť mu uľahčovať to, ako sa volám, keď si to nevie ani sám zistiť. Mierne prekvapene sa na mňa zadívala, no potom to obrátila v úsmev.
,,Chceš sedieť pri mne?"
,,Ani nevieš ako ma tá otázka potešila." prudko som s hlavou vydýchla. Mierne sa zasmiala.
,,Mám rada nováčikov." Prekvapene som sa na ňu zadívala.
,,Môžem ti poukazovať celý areál školy, pretože úprimne, pochybujem, že Adrien by bol niečo také ochotný spraviť." Okuliare si nasadila na nos a znova sa na mňa zadívala.
,,Povedz mi, ako je možné, že niekto ako on, má také dobré dievča?" Zadívala sa na neho a potom na mňa s úprimným úsmevom.
,,Sama netuším." Moja jediná odpoveď. Chvíľu sa zamyslela, a preto mala oči postavené na boku.
,,Potom ťa zoznámim s Ninom." Pošepkala mi.
,,Kto je Nino?"
,,Neboj sa, určite niekto iný, ako je ten." Ukázala na Adriena. Vydýchla som si. V taške som mala zabalené malinové makrónky, a preto som krabicu roztvorila a ponúkla ju.
,,Spečaťme to makronkou." Usmiala som sa na ňu. Oči jej zažiarili. Typujem, že má rada sladké, alebo konkrétne makrónky. No tak či tak som sa to dozvedela aj sama.
,,Moje obľúbené. Dievča, len tak ďalej a nasťahujem si ťa ku sebe domov." Konečne som sa po prvýkrát, čo som sem prišla, úprimne zasmiala. Zobrala si makrónku a spoločne sme si vychutnávali ten oplývajuci dojem chute v ústach. Začalo zvoniť, no až vtedy Adrien zaregistroval, kde som. Prišiel k nám a položil ruku na lavicu. Smiech nás obe prešiel. Môj bol konkrétne nahradený hnusom. Prečo práve ja? Znova som si opakovala v hlave.
,,Láska, po škole ma počkaj pri limuzíne. Vidím, že si si našla kamarátku, to je skvelé." Ten jeho vzdor som videla aj cez jeho pokožku. Nebyť pri Alyi, asi by som vrhla. Tie slová vie podať tak jemným tónom, až by sa človek mýlil, keby zisťoval jeho pravú podobu. Do triedy však vošla učiteľka, a v momente keď sa otočil, som mohla konečne prekrútiť svojimi očami nad jeho povahou. Je neskutočne hrozný. S tebou by som nechodila, ani keby si posledný človek na zemi. Pľula som na neho slová v mojej mysli. Aspoň to ma dokázalo ako tak uspokojovať, keď som bola pri ňom tak blízko a dokázala sa nezblázniť.
,,Čo keby sme po škole spolu zašli do cukrárne? Poznám jednu skvelú. Chcem ťa lepšie spoznať." Páčilo sa mi, akým milým tónom ku mne rozprávala Alya. Tí dvaja sa nedali ani porovnávať. Ona bola dobro a on bol zlo. Prikývla som, pretože nie som jeho nástrojová bábika, ktorá bude počúvať jeho príkazy na slovo. Nech si ide domov sám. Nemám potrebu byť s ním o nič viac, ako počúvať tie jeho reči. Objala ma, za čo som sa potešila, pretože to bol prvý priateľský dotyk, aký som dnes dostala. Od rána to boli samé urážky na môj vzhľad, správanie a čo ja viem, čo si ešte za tento deň vymyslí.