Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Cez okno do Talianska- next 2

Kŕčovito som sedela na sedadle a v hrudi som už mala odpočet, kedy so mnou začne lomcovať ten najväčší strach. Snažila som sa ten stres vydýchavať, no nešlo to. Adrien si zložil okuliare, ktoré mal aj tak iba pre efekt, dal si slúchadlá na uši, ktoré si pripojil k tabletu a pustil si niečo na zahnanie nudy. Kdež to ja som sa snažila aspoň obzerať po lietadle a v hlave si hlasno rozprávať, aby som sa zamestnávala, čo všetko vidím a na čo to tu je. Keď mi letuška doniesla vodu, ihneď som ju sporiadala ako na dennom poriadku, pričom nikdy nie som zvyknutá vypiť skoro celú fľašu iba tak na jeden hlt. Z okna som sa radšej ani nepozerala. Vytiahla som si mobil a začala si písať s Alyou hneď, ako začala byť aktívna.

AlyaC: ako dievča? Žiješ?

MOONI: snažím sa. Tuto pán Agrest si pozerá filmy a ja už neviem, čo mám ešte spočítať v lietadle, aby to prešlo čím skôr 😢

AlyaC: od kedy máš tento strach? Už si niekedy bola v lietadle a stalo sa tam niečo?

MOONI: to nie

AlyaC: tak s čoho vyplýva ten strach?

MOONI: s médií

AlyaC: dievča, nemala by si pozerať v televízii hlavne takéto prípady, ktoré sa ťa nikdy nemusia ani dotknúť

MOONI: práveže hlavne také, čo sa môžu

AlyaC: ty nie si optimista, že nie?

MOONI: v takýchto prípadoch som len idealista, či realista

AlyaC: čo takto sa pobaviť o veselších témach?

MOONI: a to sú?

AlyaC: kedy si dáme tu chatu. Môžeme ísť len my dve, nie je to ďaleko od nás, takže nepotrebujeme dospelácky dozor 😎👍

MOONI: myslím, že by sa aj tak nič nestalo. Neviem ako ty, ale ja som abstinent

AlyaC: 😱😱😱 ani nealkoholické pivo?

MOONI: nie

AlyaC: a víno?

MOONI: ani to nie 😂, vravím, že som abstinent, do mňa nič také nedostaneš

AlyaC: takže tu bude niekto, kto ma bude chrániť, keď nebudem vedieť o svete, to je super 😂😂, ako nie že by si teraz bola môj povinný štaflík, ale chápeš ma 😂😂

MOONI: chápem, navyše som zvedavá, čo sa od teba v takom stave dozviem. Ľudia sú rôzny, povedia, či spravia hocičo, takže som zvedavá na teba 😂😂👍

AlyaC: no odomna sa dozvieš aj to, čo sama neviem. Vtedy som schopná urobiť fakt hocičo, čiže keby niečo, brzdi ma 😂😎

MOONI: pokúsim sa, ale nič nesľubujem. Ešte som nikdy nebola pri opitom človeku 😂😱

AlyaC: fakt nikdy? Ako nemyslí si, že veľa pijem, ale občas sa to zvrtne 😂😂

MOONI: ani ma nenapadlo si to myslieť 😂, čisté skautské

AlyaC: niekto tu chodil za skautský výbor? 😏😏

MOONI: nie, ale tak sa to tuším vraví, nie? 😅

AlyaC: jasné, moje sestry sú skautky, preto ma to mierne prekvapilo 😂😂, už mám dosť ich sušienok, ktoré mi predávajú, chápeš, aj vlastnej sestre 🫣

MOONI: čo ti poviem, financie hýbu svetom, nič nie je zadarmo

AlyaC: snažia sa ma ožobračiť aj o tie peniaze, čo si zarobím, aby mohli ísť na kolotoče 🫣🤡

MOONI: prefíkané 😂😂

Zrazu sa lietadlo mierne miklo, ak sa to dalo nazvať turbolenciami, a ja som sa nechtami až zaryla do kresla. Mobil mi vypadol a skĺzol sa mierne do bočnej strany podlahy. To snáď niekto nemyslí vážne? Mám si odopínať pás, keď ledva sedím na nohách? Adrien si stále hľadel svojho, aj tak som ho prosiť ani nemienila, iba som kontrolovala, či sa nedíva. Bol dosť zaritý do svojho výhľadu, preto som si odopla pás a rýchlo zbehla po mobil. Vtedy prišla do kabínky aj letuška a prekvapene sa na mňa zahľadela.
,,Pomôžem nejak? " našťastie mi niečo rýchle preblesklo hlavou.
,,Poviete mi prosím, kde sú toalety?" Pokývala hlavou s úsmevom a sprevádzala ma nie dlhou trasou. Odstúpila sa a odišla k pilotovi do kabíny. Prudko som vydýchla a zišla teda na toalety, ktoré mi možno aj tým priestorom len nahlali myšlienky, že naozaj potrebujem toto miesto na opláchnutie si tváre. Bolo tu zrkadlo, takže som sa mohla dívať na môj stresový výraz v tvári. Nebolo to nič na pohľadanie, skôr som vyzerala ako zombík. Vlasy som síce mala uhladené, iba vzadu miestami rozcuchané, ako som sa opierala o sedadlo, ale moje oči a ich kruhy, ktoré ich zdobili pod viečkami, vyzerali akoby som upír. Na to som ale príliš často a labužne vyspatá vždy, keď to potrebujem. Studenou, priam úplne ľadovou vodou, aká sa dala nastaviť, som si teda opláchla tvár, aby som sa viac prebudila. Potrebovala som šok, ktorý by so mnou viac zalomcoval ako myšlienka, že som v lietadle. Chytila som sa umývadla a sledovala, ako mi kvapky vody stekajú po tvári. Kvapky vody celkom pekne vyplývali k mojim oceánovo belasým očiam. Vyšla som von a smelo sa nadýchla, akoby som nevnímala to, že pod mojimi nohami, iba kúskami železa a súčiastkami lietadla, nič nie je. Iba čistý vzduch, ktorý je tu hore lepší ako dole, kde je vážne teplo. No teraz by som si to kľudne vymenila. Nadýchla som sa vzduchu až-až. Akonáhle som sa rukami pridržiavala každej voľnej steny, lietadlo mierne znova vytočilo krídla a ja som sa skrčila do klbka. Neviem, prečo som rovno nešla do kresla, kde som sa mohla zapásať a aspoň mierne uvoľniť, že nie som ako v gravitácii. Môj strach znovu uspel vo svojej hre. Mobil som mala v ruke, takže som sa tou druhou mohla chytiť svojich kolien. Bolo mi vážne zle, kde práve som. Bolo mi tak zle, až mi vyšli slzy von, ktoré som sama ani nezaregistrovala.
,,Prečo plačeš? " Spýtal sa Adrien stojaci nado mnou. Nemala som chuť vzdúvať sa, iba som sklopila hlavu do tmy kolien. Trapasou som aj tak spravila viac než dosť. Tu by sa dali až rekordne písať. Zrazu som ucítila, ako sa vôňa jazmínu sklopila ku mne. Keď som nadvihla hlavu, Adrienova hlava sa blízko tyčila oproti mne. Mal skvelú rovnováhu, ani ho nemiklo na jeden raz. Rukami mi nadvihol dlaňou ofinu, aby ma videl.
,,Poď, pôjdeš si sadnúť." Ja som sa však ani nezodvihla.
,,To mám akože zavolať letušku, aby ťa zodvihla?" V hlave som si pomyslela, že vážne nemá žiadnu silu v rukách, keď to vraví. Prečo by posielal ženu, robiť prácu, ktorú by ak sa to tak stane, mali robiť muži? Oni boli predsa odpradávna tí silnejší. On iba klame ich rasu. Počula som iba jeho silný výdych.
,,Keď sa bojíš, treba to dopredu povedať a nie mĺkvo trpieť, vieš?" Mierne, karhavým tónom mi tu prednášal to, čo som dávno vedela. Zrazu ma chytil na chrbte a pod stehnami, a nadvihol ma bez slova. Bola som sama sebe prekvapená, pretože iba mĺkvo kráčal do našej kabíny. Položil ma na moje miesto a podal mi vodu, ktorú som zrazu úplne plnú, mala položenú na stolíku. Iba sa na mňa rýchlo pozrel, a keď som vodu zobrala do rúk, spolu s mojím prekvapeným výrazom, vrátil sa na svoje miesto. Bola som vykoľajená nad jeho správaním, pretože sa takto ešte vôbec nechoval. Bolo to zvláštne, ale akoby sa moje slová vryli do jeho pamäti.