Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Prvá puknutá žiarovka

Nápoj bol výborný. Avšak jediné, čo Alyu brzdilo si to vychutnať naplno bolo, keď som sa vykradla to zaplatiť. Bola zmätená, keď nemusela platiť, a práve preto si myslela, že to bolo nejakým nedopatrením spôsobom na účet podniku, no nakoniec zistila, že som v tom mala prsty.
,,Nabudúce platím ja." Usmiala som sa a s kľudom vydýchla.
,,Ja som rada, keď niekomu môžem niečo zaplatiť." Nejde o to, že mám peňazí toľko, že by som sa nich kúpala, ale je to taký môj štýl poďakovania.
,,Je to spôsob vďaky." Dodala som pre lepšie pochopenie.
,,Dievča, ty si samé prekvapenie." Smiech nás avšak rýchlo prešiel, keď sa Alya za mojím chrbtom zatvárila nepríjemným pohľadom. Popravde, aj ja som zacítila taký chlad, ako keď si po vás ide démon. Ani som sa nemýlila.
,,Láska, čo tu robíš, mala si ma predsa čakať pred školou." Tu nafúknutú žilu na čele som videla aj bez toho. Kontrolovať nervy možno vedel, ale mňa neoblafol a Alyu taktiež nie súdiac podľa jej výrazu.
,,Chcela som sa lepšie spoznať s kamarátkou. Neboj sa, neušla som ti na koniec sveta." Aj to by bolo lepšie v tomto prípade, aby si ma už nikdy nenašiel. Obaja s klamlivým úsmevom sme na seba hľadeli. Alya to všetko videla, no do ničoho sa nepúšťala ak nemala moje zvolenie. Očami som jej naznačila, nech nič nerobí.
,,Bál som sa o teba." Tak to možno len v nejakých snoch, pretože ak by si mal myslieť na iného človeka ako na seba, asi by ti explodoval mozog. Pomyslela som si.
,,Už budem musieť ísť, Alya. Zajtra v škole sa vidíme." Prikývla s hraným úsmevom presne ako ja k nemu a objali sme sa na rozlúčku. Kývali sme si, kým sme nevyšli z dohľadu. Prekvapilo ma, ako sa držal na uzde, pričom v úplnej tichosti, bez jediného slova, sme nastúpili do limuzíny.
,,Domov, hneď!" Ani služobníctvo si nevie vážiť. Rozmaznanec jeden. Nedokázala som sa ani rozhodovať plným dojmom nad jeho povahou. Mal skazené jadro od začiatku. Sedeli sme na kraji každý od seba a pozerali sa von oknom.  Mne zvlášť to nijak nevadilo, pretože so mnou nekomunikoval. Až keď sme išli vystupovať, zašklbol celým telom a tiahol ma do izby. Ako som mohla vidieť, v dome nik nebol včetne pána Gabriela, no pár slúžok pokutovalo po našom vjazde. Jeho stisk ruky na mojom zápästí bol silnejší. Nebolelo to, ale cítila som, ako mi začína pulzovať ruka, a to mi znepríjemňovalo moju existenciu. Akonáhle sme vošli do jeho izby, som z jeho zovretia ruku vytrhla.
,,Nie som pes na vodítku, tak ma tak láskavo neťahaj." Otočil sa ku mne s nahnevaným pohľadom. Taký rýchly sklon som nečakala. Musím priznať, že ma to prekvapilo, ale na druhej strane vôbec nezastrašilo. Nebudem sa predsa báť niekoho, kto svojim správaním ani kúskom nesiaha k môjmu. Možno to vyznievalo egoisticky, avšak myslené to bolo inak.
,,Ty sa tu ideš sťažovať? Nepočula si čo som ti povedal v škole?!"  Stál oproti mne, avšak nižším a skloneným vzrastom.
,,Nie som nijaký tvoj otrok a ak sa mieniš hrať na samovládcu, hľadaj si niekoho, kto ťa bude počúvať na slovo." Štvalo ho to, videla som to. Zas ma zatlačil do kúta, aby som jasne a zreteľne počula jeho slová.
,,Maličká, nezahrávaj si s mojimi nervami." Nehľadel mi do očí, sledoval bok svojej izby. Skľudnil svoj výraz, ruku pustil pozdĺž steny a odstúpil sa.
,,Len ma počúvaj a bude všetko dobré." On je taký natvrdnutý, že ani doživotná liečba by mu nepomohla. Netuším, prečo sa tak rýchlo skľudnil, ale ja odmietam akceptovať arogantné slová princiatka, ktoré ešte nevidelo vonkajší svet. Prstom som zatlačila na jeho hruď a dívala sa mu priamo do očí, aby chápal, že takto nejak sa to u mňa robí, keď ma niekto naštve. Stalo sa to prvýkrát v živote.
,,Pokiaľ viem, je na mne, či ťa budem počúvať. Ak chceš, aby som aspoň jedným uchom načúvala, najprv začni počúvať ty!." ťukla som mu dvakrát do hrude.
,,Nebudem behať tam, kde ty pískaš. To si zapamätaj." Keď som videla jeho totálny úpadok koruny, vyšla som von z izby a s natvrdnutou náladou pomaly dupala po schodoch dolu. Bola som rada za moju razantnosť, pretože to jeho manipulovanie bol vrchol drzosti, aké mohol voči mne preukázať. Nie som nijaká bábka na nitky. Vyšla som zo sídla a ani sa neospravedlňovala otočiť pohľadom spätne. Je neskutočné, ako sa za necelé dva dni pretočil môj svet do nenávistného pohľadu jedného miesta s ľuďmi. Je až neuveriteľné, ako sa nejaký človek dokáže samoľúbo správať pre vlastné pohodlie. Ak mieni byť takýto celý čas, kašlem aj na celé štipendium, aj tak to bola iba motivácia sa ďalej učiť. Dokážem to aj bez toho. Kráčala som nadurdene domov, pretože to inak ani nešlo. Bol to krátky a výstižný rozhovor, no to najhoršie na tom všetkom bolo, že ma to vôbec neukľudnilo ani neodľahčilo moje správanie. Pritom jediné, čo ma zmenilo bolo, že som si od Alyi zabudla vypýtať jej číslo, alebo aspoň účet. Trkla som sa do hlavy, aby som aspoň tú najhorúcejšiu paru vypustila von. Navyše vyhnúť sa rodičom pri takomto mojom prejave by bol samotný zázrak. No takú šťastenu som dnes nemala. S ich usmiateho výrazu, akonáhle som vošla dnu, im pomaly prešiel mráz po chrbte, div že mama nezačala koktať.
,,Marinette, stalo sa niečo?" S plným odhodlaním som sa na nich rozhodla vybafnúť zo slovami,  je mi takto po krk ten egocentrický, snobský manipulátor, ktorý potrebuje mať všetko grátis upravené a vy by ste sa mali hanbiť, že ste niečo také vpustili do môjho života. Kričala som si v hlave. To by som však nemohla urobiť. Jednou chybou predsa nechcem zbúrať celoživotnú radosť, ktorú sme medzi sebou budovali. Nadýchla som sa a usmiala. ,,Zabudla som som si vypýtať číslo od mojej novej kamarátky." Rodičia s vďakou vydýchli a mne nabehli až žili, ako tomu mohli uveriť. Síce to je pravda, ale kvôli niečomu takémuto by som na seba nebola nahnevaná až po strop. Nuž nie všetko vedieť a čo vidieť nemusia, ani nebudú.