Zvyšok nechaj na mne (DOKONČENÉ)

Chladný- nový

Bol víkend. Najlepší čas na vyústenie spánku do takého bodu, aký potrebujem dohnať. Tento týždeň bol šialený na časovú náročnosť. Dnes však mám deň konečne pre seba. Žiadne elegantné oblečenie, proste iba ja, moje pohodlné tepláky s mikinou a látka, ktorou konečne dokončím návrh šiat z môjho albumu. Pekne som si roztočila rolku a prirovnávala ju k mojej figuríne. Vrchnú časť som mala zostavenú, no chýbala táto látka, ktorá doplní model o výnimočnosť. Zobrala som bielu kriedu a zhotovila si body. Síce budú moje kríže večer plakať, avšak moja práca je zostavená vždy na podlahe. Tam je predsa najväčší priestor a ani plocha písacieho stola to nedoženie.   Nožnice vyslobodili body z nerovnováhy a vytvorili nádherný tvar osi okolo figuríny, keď som ich prichytávala špendlíkmi. Keď som bola mladšia, bola som zvyknutá zapichávať si tenké špendlíky do mojej jemnej časti kože na vankúšikoch prstov, no v poslednej dobe som si odvykla. Pracovala som vážne zarito, až tak, že som si neuvedomila, že ma mama v izbe pozoruje. Nadvihla som k nej hlavu.
,,Stalo sa niečo mami?" spýtala som sa pomedzi špendlík, ktorý som držala na kraji úst. Začala som byť mierne nervózna, keďže bez slova stála v mojej izbe. A to je mama dosť výrečná. Preto som si aj špendlík vytiahla z úst. Pohľadom zavadila za dvere, z ktorých vystúpil otec s rôznymi druhmi látok na šitie. Ostala som prekvapená. Mama si ruky skrížila na hrudi.
,,Nakupovala si si toľko látok?" opýtala sa podozieravo. Pokývala som do nesúhlasu hlavou.
,,Nepamätám si, že by som niečo objednávala. Musela by som o tom niečo vedieť." Nadvihla som plecia a ruky dala do mieru. Mama vzdychla, zatiaľ čo otec mi položil látky na podlahu.
,,Odkiaľ ale potom sú?" opýtala som sa. Otec sa poškrabal vo vlasoch, no tiež netušil.
,,Kuriér ich doniesol až sem." odpovedal. Už som mala tiež na mále a išla si poškrabať vlasy od rozmýšľania, no vtedy otec vytiahol akúsi kartičku od jednej z látok.
LaVision. Prečítal slovo na kartičke. Niečo mi to slovo hovorilo. Blúdila som v hlave a zhromažďovala si spomienky, aby som sa rozpamätala. LaVision. Opakovala som si párkrát pre seba potichu. Rodičia sa na seba prekvapene pozerali. Vtedy som si matne vybavila obraz. LaVision bol obchod v Taliansku. V tom momente som si vybavila Adrienove slová, ktoré mi vraveli, nech sa nestarám do obchodu, keď som od neho chcela vedieť, čo hovoril po Taliansky tomu pánovi, ktorý sa na mňa usmieval. Teraz sa mi to celé skladalo dokopy. Rovnako som sa rozbehla k posteli, odkiaľ som zapla mobil. Naklikala som si kontakty. Keď som sa na moment pozrela k dverám, rodičia tam už neboli. Potom som sa znova venovala mobilu. Vytočila som číslo k dosť výstižnej osobe. Robí si zo mňa srandu? Naštvane som pochodovalo v izbe. Museli stáť hrozne veľa. Zaplavovali ma zrazu výčitky. Bolo to síce od neho milé,.. a vtedy som sa nad tým pozastavila, kým tretí krát zazvonilo vytáčanie. Raz za život zavolám tomu človeku a ani nezdvihne. Pomyslela som si keď mi hovor zrušilo. Mobil som položila na stôl a ignorovala ho. Sadla som si na svoj malý gauč a hlavu položila do dlaní. Nedokázala som tomu veriť. Pozerala som sa na tie látky a rozmýšľala. Prečo by to robil? Iba preto, že sa zaujímam o návrhárstvo ako jeho otec, by nemohla byť výhovorka. V podvedomí ma napadalo, prečo to spravil. No nechcela som si to priznať, že sa niečo zmenilo, čo bolo vopred akoby dané. Potom som spozorovala moju figurínu s rozrobenými šatami. Zhlboka som sa nadýchla a postavila k môjmu modelu. Chcem to dokončiť. Predsavzala som si. Pre tento krát som to ignorovala a pracovala na šatách. No vždy mi oči padali k tým látkam. Akoby mi nedalo normálne dýchať. Cítila som výčitky. Nikdy som nič nedostala zadarmo, vždy som si všetko zháňala sama. Cítila som sa preto zvláštne. Cítila som sa voči nemu dlžná. Začala ma začala hrýzť myšlienka, čo asi robí. Vždy keď som videla tie látky, videla som jeho v tých slnečných okuliaroch. Zobrala som znovu mobil a pozrela sa na četové hlavičky. Nebol aktívny. Dost zvláštne na človeka, ktorý má v živote veľa čo zdieľať a komunikovať. Rozhodla som sa mu znova zavolať a skúsiť zvrátiť moje neposedné myšlienky, že sa niečo stalo. Čudovala som sa však, že mi na tom tak veľmi záležalo. Že mi dostatočne záležalo na ňom, keď som chcela vedieť, čo robí. Prichytila som sa, ako ma nahnevalo, že mi nedvíha telefón. A taktiež ma zarazilo, keď som sa bezdôvodne usmiala, keď som si na neho spomenula. Nevedela som, čo mám robiť. Nedokázala som sa sústrediť. No ak nejde vyriešiť jedno, to čo môžem je pracovať na tom, čo sa dá. Snažila som sa aspoň tváriť, že nepotrebujem vedieť odpoveď. Podišla dom k figuríne a prezrela si môj návrh, ktorý zatiaľ držal len pomocou špendlíkov.
,,Bude to skvelý návrh." Už len kvôli tomu, že sa k nim tiahne zaujímavá spomienka.