-Posledné minúty života-

7.7K 565 27
                                    

Takto na začiatok vám chcem poďakovať za 900+ votes. Ste neskutoční! ♥

V tom som kdesi v diaľke započula pípanie. Snažila som sa otvoriť viečka aspoň na sekundu, no nešlo to. Akoby som na nich mala tristo kilové balvany. No na rozmýšľanie nebol čas. Zmenila som zamestnávateľa. Spánok...

Opäť som sa zobudila, ale tentokrát bez pípania v diaľke. Celkovo som sa cítila menej unavená ako pri prvom zobudení. No aj tak som sa necítila celkom v poriadku.
Neskutočne ostrá bolesť mi pulzovala v bruchu. Snáď je dieťatko v poriadku.

Tieto myšlienky ma prinútili otvoriť oči. Všade som videla len bielu, bielu a hádajte akú ešte. Áno, bielu.
Po chvíli som však začala rozoznávať predmety. A aj kde sa nachádzam. Nemocnica. Nemám na ňu práve najlepšie spomiemky...

„No konečne ste sa prebrali. Už som sa začínala obávať." vtrhla dovnútra energická pani v bielom, ako pri protidrogovej akcii. Ja naozaj nemám žiadne drogy!

„Ehm, prečo som tu? A čo sa mi stalo?" zasypala som ju otázkami.

„Kľud. Tvoja mama zavolala k nám do nemocnice okolo pol noci. Vraj si kričala zo spánku a tvoje telo sa triaslo. Naozaj to tak bolo. A teraz sme zistili príčinu, zrejme to bude pre teba novinka." naširoko sa usmiala. Len mi povedzte, že som tehotná a moje telo sa začne znova triasť. Od smiechu.

„Blahoželám! Si v druhom mesiaci!" fajn. Už cítim ako začína tá triaška. No vtedy mi to doplo (lampička sa v hlave rozzsvietila :DDD). Ak to vie mama, tak...by som mala začať písať závet. Svoju debilitu odkazujem mojej starej mame. Budeš mi chýbať, babi.

„Už ste to niekomu povedali?" opýtala som sa s malou dušičkou.

„Práve sa to chystám oznámiť tvojej mame." už- už sa chystala odísť preč, ale to ešte nevedela aké mám hriešne úmysly (ano, hriešne úmysly. Fakt :D). Cítim sa ako hriešnica.

„Viete čo? Bude lepšie, ak jej to poviem sama. Predsa len jej to lepšie vysvetlím." usmiala som sa. Doktorka sa nachvíľu zamračila, no nakoniec s úsmevom prikývla.

„Dobre. Som si istá, že tvoja mama bude nadšená. Veď bude babkou!" no to určite. Len aby ste náhodou nemali ďalšieho pacienta, moja zlatá.
Lekárka, ktorej meno stále neviem, mi potom vysvetľovala niečo o tehotenstve, ale to bolo to posledné čo ma v tej chvíli zaujímalo.
Drewova mama mala pravdu. Ak jej to nepoviem teraz, nemyslím si, že bude lepšie reagovať potom. Pochybujem, že ma s úsmevom objíme a ešte si ja to pripijeme. Veď vlastne to neni až také hrozné. Tri generácie budú spolu žiť v jednom dome. Teda pokiaľ najstaršia generácia nevykopne strednú, tehotnú generáciu.
Odpoveď na to, ako mama zareaguje je v nedohľadne. Možno.

Okolo šiestej večer ktosi zaklopal na dvere. Zakričala som na znak, môjho osobného povolenia vstúpiť dnu.
Z dverí najprv vykukla Lukova zvedavá hlava až potom dnu vošiel úplne celý (Prečo mi to pripomína scénku z porna. Nieže by som také čosi pozerala :DDD).

„Ahoj!" vydýchol nadšene.

„To si až taký nadšený z toho, že som v nemocnici?" zasmiala som sa.

„Už som si myslel, že si na tom horšie, ale vďaka tvojej stupídnej otázke, si to už nemyslím." sadol si na kraj postele a zapozeral sa na moje telo.
Moja tvár pomaly, ale isto naberala odtieň červenej.

“Som rada, že som ťa vyviedla z omylu. Mimochodom, ako si vedel, že som tu?" jemne som sa zamračila.

„Ľahko. Tvoja mama mi volala." trápnejšie to byť už nemôže.

„O tretej ráno." fajn, tak môže.

„To fakt? Veď predsa neumieram ani nič." uchechtla som sa.

„To nie. Ale tvoja mama si myslela, že som ti dal nejaké drogy. Dokonca na ma chcela udať na políciu za oblbovanie nevinných dievčať." začal sa smiať a ja som myslela, že ak pre mňa teraz nepriletí vrtulník, asi na mieste umriem. Preto vám dávam radu do života. Nikdy, ale že nikdy neotehotnite v takomto veku.
Vaše matky potom budú udávať vašich kamarátov za oblbovanie 'nevinných' dievčat. Pri tom je to úplne niekto iný, kto môže za celú túto situáciu. Och, áno. Svoju nezodpovednosť a debilitu si mala na mysli? Ak tým myslíš Drewa, tak hej.

„Už by som mal ísť. Je neskoro." začal stavať, no ja som ho potiahla späť.

„A bozk na rozlúčku nebude?" odula som spodnú peru.

„Veď sa predsa nelúčime alebo áno?" ostal prekvapený.

„Nie, nelúčime. Ale malý božtek by som si zaslúžila." nahodila som nevinný pohľad. Luke so smiechom pokrútil hlavou, no aj tak mi dal malý bozk. Na líce.
Síce som ostala trošku sklamaná, ale čo som vôbec čakala? Luke je predsa stále ešte zadaný a ja...ja som len americký úlet. Oprava. Tehotný americký úlet. Ale to on nevie.

O chvíľu som však znova započula klopanie. Tentoraz to bola mama.

„Ahoj zlatíčko." už bola pri mne a silno ma stískala.

„Mami, nemôžem dýchať." povedala som priškrteným hlasom, na čo sa odo mňa hneď odlepila.

„Och, prepáč. Som taká rada, že ti nič neni. Lekári hovorili, že to môže byť zo zmeny prostredia." o tom pochybujem.

„No..." to bolo jediné na čo som sa zmohla. Mama si to však nevšímala a kecala o svojej práci. Ako inak.
No o chvíľu do izby vtrhla naša známa-neznáma energická doktorka.

„Tak mám pre vás dobré správy, slečna!" skoro vykríkla.
No zabite to, pomyslela som si.

„Vaše dieťa je v poriadku, zajtra môžte ísť domov." ach tak. To je super, že ste to povedali aj môjmu budúcemu vrahovi.

„Aké dieťa?" otočila sa ku mne mama s prekvapeným a zároveň naštvaným pohľadom.

„Ja..." teraz nadišli posledné minúty môjho života.

I'm PregnantWhere stories live. Discover now