I'm Pregnant

-Tehotnejšia už byť nemôžem-

O mesiac neskôr...

Vyšla som zo sprchy a obmotala okolo pásu uterák.
Z dola sa ozývali naštvané hlasy mojich rodičov. Hádajú sa kvôli úplnej blbosti. Som zvedavá ako sa budú hádať, keď im oznámim, že budem matkou. Myslím, že by som si mala začať hľadať bývanie...

„Takto to ďalej nejde! Väčne chodíš domov neskoro a vždy od teba cítiť ženský parfum! A ja taký určite nepoužívam! A ak si uvedomíš, že si práve rozbil túto štastnú rodinu, tak si choď za tou svojou..." omyl mami. To ja budem ten kto rozbije rodinu. A prečo ich žiarlivostné hádky nazývam blbosťou?

Za posledný mesiac sa kvôli tomu hádali minimálne šesťkrát. No Am hovorila, že keď nie som doma, tak je toho ešte viac. A prečo nie som doma?
Učenie, problémy so spolužiakmi a...prvé vyšetrenia. Momentálne som v šiestom týždni. A začína to byť vidieť.

Moje stehná už nie sú stehná osemnásťročnej nezávislej študentky, ale osemnásť ročnej totálne stratenej, bez kamarátov, bez priateľa, s hádajúcimi rodičmi a hlavne klamajúcej, tehotnej ženy. Gratulujem si.

Jedinou osobou, ktorá mi to pomáha prekonať je Luke. Už by som sa s ním mohla dávno stretnúť, keby to rodičia nepreložili. A hádajte kôli čomu. Ich prvá hádla sa uskutočnila večer pred odletom. A preto letíme len ja s mamou. Zajtra...

***

„Naozaj všetko máš? Nezabudla si na pas a všetky doklady?" a je to tu. Mama začína stresovať.
Podišla som k nej a položila ruky na jej plecia.

„Mami. Mám všetko. Tak prosím ťa nestresuj." jemne som sa usmiala. Mama sa z hlboka nadýchla, ale nakoniec sa tiež pousmiala.
Mama zobrala kufor a mne ukázala na druhý.
Už- už som otvárala ústa, že jej poviem, že tehotné ženy by nemali nosiť tažké veci, ale...ja som zabudla, že zatiaľ musí žiť v milosrdnom klamstve.
Preto som musela zobrať ten tažší.

Cesta na letisko trvala, ani nie hodinu. Teda aspoň podľa hodiniek. Podľa mňa trvala najmenej štyri hodiny.
Mama sa totižto začala rozprávať s taxikárom. Žeby už začala hladať náhradu za otca? Len to nie.
A preto mám odôvodnený dôvod, že hodinky klamali. Klamárky...

„Vážení cestujúci, prosíme vás, aby ste sa pripútali. O chvíľu vzlietneme." oznámila letuška do mikrofónu. Všetci sa v momente začali pripútavať, až na mňa. Dôvod? Trošičku väčšie brucho.
Keď sa však na mňa mama pozrela výhražným pohľadom, radšej som sa zapásala. Hoci to bolelo.

Cesta prebehla v skutku dobre. Aj keď mama použila tri sáčky na svoje...produkty. Zaujímavé, čo všetko dokáže pohľad z okna.

No predsa len ma niečo znervózňovalo. A nebola to bolesť brucha, ktorá sa neustále stupňovala, ale pohľad jedného cestujúceho.
Mohol mať tak kolo 25. Ale jeho perverzný pohľad, vyzeral ako pohľad šestnásť ročného chalana. Kľudne si ma znásilni. Veď tehotnejšia už byť nemôžem...

--------

Zdravíčko!

Vaše neskutočné nádherné komentáre na minulej časti ma strašne potešili ❤

Preto mi to jednoducho nedalo a ja som musela napísať ďalšiu časť.

Dúfam, že aj dneska ich bude tak veľa :DDDD