Jednoducho láska

Siedma kapitola

Pošlem Pati lístoček:

Čo myslíš, Moliška kričala doňho či do niekoho iného?

Paťa si to potichu prečíta, pozrie na mňa, s úškrnom zdvihne obočie a vezme do ruky pero, aby mi mohla odpísať. Rozprávať sa nechceme, aby sme nemali problém s triednou.

Fúúha... neviem, ale keď vyšiel spoza rohu, tak by to aj mohol byť on, nie? Tak či tak, teraz sa to nedozvieme

Má pravdu... Veď sa ho na to predsa môžem spýtať. Súhlasne na ňu pozriem a pomaly sa sústredím na to, čo vysvetľuje na tabuli triedna. Vraj Present Simple Passive. To zase bude... No nič, radšej si idem robiť poznámky, aj keď stále myslím na Bena.

Len čo zazvoní na prestávku, Dara s Milicou sa zdvihnú zo stoličiek, vzájomne si upravia vlasy a naraz vykročia von z triedy. Pozriem na Paťu, obe zdvihneme obočie a vševediaco sa na seba usmejeme. Dobre vieme, kam majú tie dve namierené. Do štvrtej bé, za Benom samozrejme. Takto to robia už od vtedy, ako sa objavil v našej škole. Chcela by som vedieť, čo si o nich Ben myslí. Možné je, že je nimi očarený, lebo Dara s Milicou sú fakt pekné, aj keď sú také, aké sú. Žiadna normálna baba so zdravým rozumom sa s nimi nebaví, lebo nechce, aby ju ohovárali po celej škole. Ale chalani sa na ne lepia ako včely na med.

„Nela, už prestaň, prosím ťa," povie nahnevane Viktor. Začudujem sa, lebo takýto tón u neho nie je zvyčajný, najmä ak sa niečo týka Nely. Aj s Paťou sa na neho pozrieme, ale ten pohľad vôbec nie je pekný. Nela sedí na stoličke, hlavu má v dlaniach a je opretá o lavicu. Zdá sa, že plače. Vzlyky ňou otriasajú, Viktor pri nej bezradne stojí a chytá sa za hlavu. Okolo nich sa vytvorí polkruh, každý chce vidieť, čo sa bude diať. Viktorovi je to jedno, zaoberá sa Nelou. A Nela nevníma, lebo cez slzy ani nevidí.

„Čo sa stalo?" spýtam sa Janky, ktorá je najbližšie.

„Neviem, niečo jej povedal a ona začala plakať."

„Poď," povie Viktor a zdvihne Nelu na nohy. Chytí ju okolo pása, ona sa mu vytrhne ale ide za ním von z triedy. Len čo odídu, všetci v triede sa začnú rozprávať a rozoberať, čo sa práve stalo.

„Myslíš, že nám o tom niečo povie?" spýtam sa Pati. Viktor nám zvykne hovoriť pikošky z jeho vzťahu s Nelou, tak som zvedavá, či nám prezradí aj toto.

„Ak je to niečo veľmi osobné, pochybujem. Ale kto vie, možno povie. Veď uvidíme, keď príde do triedy," zhrnie Paťa. Veď áno, Viktor nie je blbý, aby rozoberal pred všetkými svoje a Neline problémy. Aj keď je niekedy klebetnejší ako Kýčka. A to je už čo povedať.

Prestávka už skončila, ideme mať matiku a Viktora ani Nely nikde nie je. Dara s Milicou sa vrátia celé vysmiate, dobre že si od radosti necvrknú. Matikár si dáva záležať, aby nám z hlavy vyfučali všetky iné myšlienky než na matematiku. Dá nám nečakanú písomku, z ktorej nič neviem, takže všetko odpisujem od Pati. Do konca vyučovania sa už Viktor s Nelou neukážu, Viktor im iba príde do triedy po veci a zmizne.

Cestou zo školy stretnem Bena. Ide obklopený svojimi spolužiačkami, aj dievčatami z iných tried. No dobre, so svojimi spolužiačkami a s Darou a Milicou. Prečo mu tie dve nedajú pokoj? Ak si myslia, že ho zaujímajú ich reči, tak sa stačí pozrieť na jeho výraz. Nie je veľmi nadšený. Keď prechádzam aj s Paťou okolo „jeho" skupinky, usmeje sa na nás a pozdraví sa nám.

„Ahoj," odzdraví sa mu Paťa, keďže ja sa akosi nemám k slovu. Iba sa na neho pozerám a úsmev mi neschádza z tváre. Ben sa na mňa usmeje ešte viac, ja cítim, ako mi do tváre stúpa červeň. Paťa sa na nás pozerá ako na hady v ZOO, bez pohybu a udivene. Potom do mňa drgne, aby som sa pohla.

„To malo byť čo?" s úškrnom sa ma na zastávke spýta Paťa. Ja na ňu nechápavo pozriem, tak spresní svoju otázku.

„No, pred školou, keď ste s Benom po sebe pozerali a všetky baby skoro pukali od zlosti. Vrátane našich spolužiačok."

„Nič, iba sme sa na seba usmiali," poviem na svoju obranu.

„Nezdalo sa mi to ako nič," smeje sa moja kamarátka a ja sa zase začínam červenať.

„Niekto sa nám tu zamiloval," uťahuje si zo mňa aj naďalej.

„Ak to niekomu povieš, tak ťa zadrhnem," výhražne ju upozorním. Paťa na mňa pozrie, ako keby som jej strelila facku.

„Ak si myslíš, že som ako Kýčka, tak ma nepoznáš. A ja si myslím, že sa poznáme až príliš dobre."

„Prepáč, veď som to tak nemyslela, to vieš," ospravedlňujúco sa na ňu pozriem.

„Viem, ale aj ty vieš, že takéto veci nikomu neprezrádzam, pokým to sama nechceš," zhrnie Paťa. Musím jej dať za pravdu, ešte nikdy nepovedala nič, za čo by som sa na ňu musela hnevať.