.ꪀꫀꪜꫀ𝘳 ᗴᑎOᑌᘜᕼ

18.

☁︎ Jeho oči boli dokorán otvorené, nie ako zvyčajne unavené, ale normálne otvorené a trblietali sa mu akoby sa z jeho krásne tmavých oči trblietali hviezdy z nočnej oblohy. ☁︎

silno som nasucho prehltla a on sa ako z tranzu prebudil a rýchlo vstal. sedela som na zemi, zatiaľ čo Min sa rozbehol preč z hodiny.
keď skončila škola nevedela som kam ísť tak som sa prechádzala iba po školskom dvore. z ničoho nič som zacítila ako ma niekto drží zozadu za mikinu. vydýchla som si. "min toto vážne neni vtipné, ak niečo-" otočila som sa s pästou hore že mu jednu vlepím ale všimla som si že to nie je Min. "s-seobin?" pozrela som sa naňho prekvapene pretože som z jeho tváre nevedela vyčítať nič konkrétne, nič až ma to desilo. "y/n." jeho hlas znel nežne ale zároveň ako keby bol sériový vrah a ja som jeho posledná obeť. pozrela som naňho a on iba prevrátil očami. "bože." povedal a rukou mi buchol do hrudníka. "seobin." povedala som trochu výstražným hlasom. "čo? čo urobíš?" znova do mňa sotil. "zavoláš si toho svojho Mina?" tento krát do mňa nebuchol ale položil si na moje vlasy ruku a začal ich hladiť. chytila som mu ruku a dala ju zo seba dole. "aký máš problém?" povedala som a znovu sa pozrela do jeho očí. "aký mám problém?" vyzeral tak divne šťastne a znicoho nič obydve svoje ruky silno priložil k mojmu pásu. chcel ma zdvihnúť ale ako prekvapivo sa mu to nepodarilo. usmial sa na mňa a ja som sa iba skrčila dole. on si čupol ku mne a trochu nahol hlavou doľava. "chcem sa s tebou iba porozprávať." povedal a chytil mi bradu tak aby mi naklonil hlavu smerom ku nemu. "otravuje ma ako Min furt robí niečo čo nemá. taktiež si sa predsa vyliečila ako vidím. dokonca si sa s nim rozišla. nemohli by sme to skúsiť znova?" spýtal sa akoby som mu patrila. postavila som sa a oprášila sa. on sa taktiež postavil. "to nemyslíš vážne, celú dobu ma tu otravuješ, každý deň si ma ranil, veľa vecí si spôsobil, a ty si myslíš že sa k tebe chcem vrátiť? Prešla som si doktormi, psychiatriou, samou sebou. Zistila som že som si vymyslela niekoho kto je v kóme. V škole ma všetci považujú za blázna. opustila som niekoho koho nedokážem prestať milovať. a ty si myslíš že sa k tebe vrátim?!" prevrátila som očami a silno sa nadýchla. "všetko kvoli tebe! všetci ma v škole poznajú ako klamárku kvoli tebe! Kvoli tvojim hnusným slovám som prestala jesť! prestala som mať rada samu seba kvoli tebe!" nahnevane som hovorila a srkala doňho prstom. nakoniec som z posledného hlasu zakričala." Ty si bol posledný koho som uvidela predtým ako som sa predávkovala a mohla umrieť! ty si mohol byt posledný koho som mohla vidieť v živote! keby tu nebol on, tak by som tu nebola ani ja! chápeš to?! Milujem človeka ktorý mi zachránil život natoľko že ma netrápi že ma nemiluje naspať!" cez moje zaslzené oči som sa pozrela do seobinových. "už nikdy.nikdy. neskúšaj nič podobné. on nie je zlý človek, ty si, a sám to dobre vieš." dala som ruku z jeho hrudníka dole a premerala ho pohľadom. Seobin stal bez slov na mieste a ja som usúdila že je čas ísť. odchádzala som a on sa ma ani nesnažil zastaviť, konečne, po prvý raz. prechádzala som sa po ulici pretože domov som sa nechystala. sadla som si na kamenný múr pred potravinami kde som zvykavala čakať tehwu keď sme chodievali cez letné prázdniny spolu von. po chvíli začalo pršať ale mne to niak neprekážalo. nakoniec som sa postavila a rozhodla sa že sa znovu prejdem naokolo. bolo okolo 10 hodín večer a ja som nemala ani cent aby som si zaplatila ubytovanie na jednu noc. prechádzala som sa na hlavnej a z ničoho nič som si všimla že nadomnou sa rozprestiera dáždnik. "y/n." otočila som sa za svojim menom a uvidela Mina, ktorý držal ten dáždnik. pozrel sa do mojich očí a znova ako predtým sa mu teraz trblietali nočnou oblohou a odleskmi lámp z ulice kvoli dažďu. "j-ja-" prehodil cezo mna svoju veľkú bundu. pozrela som sa naňho a on sa pozrel dopredu. "ideme." povedal a vybral sa k jednému čiernemu autu ktoré parkovalo asi 30 krokov pred nami. nastúpili sme doňho s znova sme sa ocitli u ich domu. "čiže...?" povedala som a Min nevedel čo odpovedať. "chcel ti povedať že tu možeš ostať pokial nebudeš mať peniaze na svoj vlastný dom, alebo pokým sa nevrátiš k mame." vypustil zo seba a mne pri myšlienke na moju mamu skoro zabehlo. Min otvoril dvere a chalani nás už vítali s otvorenou náručou. "ahoj!" povedal prvý Jin a usmial sa na mňa. "pripravil som ti izbu a navliekol nové povliečky." povedal Jin a pustil k slovu ostatných chalanov. "v rohu na umývadle som si nechal šampóny a condicionéri ktoré pre teba vybrala moja sestra." povedal Hoseok. "ja a jungkook sme ti kúpili niake oblečenie ale je tam teda aj jiminove keby si chcela." Tae a Kook sa obydvaja usmiali. "pokial niečo budeš potrebovať iba povedz." povedal Namjoon a prišiel ku mne bližšie. "inak Yoongi ti asi nepovedal ale bol s Jinom ti nakupovať makeup a niake take veci máš ich potom v šuflíku pri posteli." pozrel sa na mna a žmurkol. tak ma to dojalo že som začala plakať. "wou wou wou" povedal Joon. "ďakujem" usmiala som sa a utrela si slzy. "slzy šťastia." povedala som im aby som ich ukľudnila.
kedže už bolo dostatočne neskoro večer a na večeru už bolo priliz neskoro, išla som do kúpeľne a nepustila si vaňu a sadla si do nej. potom som sa usušila a obliekla sa do pyžama. vošla som do izby a pozrela sa do sufliku pri posteli či tam mám niaky krém. samozrejme že som tam našla a nie jeden. bolo ich tam asi 7 rôznych krémov na rôzne veci. potom som sa pozrela do rohu a uvidela malú bielu krabičku. otvorila som ju a neverila vlastným očiam.