.ꪀꫀꪜꫀ𝘳 ᗴᑎOᑌᘜᕼ

16.

☁︎ "v ten deň som prvý krát stretla Jimina." povedala som a všetci zostali bledý. ☁︎

"čo?" spýtal sa yoongi. "keď ma prepustili z nemocnice tak Min riešil niake papiere a ja som si zatiaľ sadla na stoličky ktoré boli niečo ako čakáreň pri recepcí. ako som tam sedela tak tam prišiel jeden chlapec ktorý si sadol oproti mne a čakal na doktorku. náhodou som zaspala a hlava mi začala padať na zem ale on ma chytil aby som nepadla ale mal strašne ľadové ruky a potom som zistila že je to jimin keď naňho zavolala sestrička. neskor v ten istý deň sme taktiež boli u tej psychiatričky a Min sa tam s ňou rozprával zatiaľ čo mna poslali von tak som sa tam prechádzala a našla som Jiminovu izbu a keď som tam vošla nuž nebol v najlepšiom stave a pomohla som mu iba vyhodiť jedlo čo tam schovával a potom som sa s nim rozlúčila." pozrela som na nich a snažili sa to dať celé dokopy. "tesne pred polnocou nám volali z nemocnice že jimin odpadol pretože mu zlyhalo telo." povedal namjoon a pozrel na mňa. "potom ako to-" neodpovedala som pretože som nechápala ako čo. "takže ja som jimina stretla iba tam?" opýtala som sa a Seokjin zakýval na súhlas. "takže toho pól roka tam nebol?" stále som tomu nechápala. "Čo sa stalo?" spýtal sa Taehyung. "no jimin bol jediným s kým som sa bavila za toho pól roka. dokonca keď nás prepustili tak ma zobral k sebe do..." zamyslela som sa. "preto tá paní ma posielala včera večer preč keď som tam chcela ísť." dopovedala som. "čiže on nikde nebol, akože vobec nikde?" zúfalo som na nich pozrela. "všetky tie spomienky... boli and vlastne neboli?" postavila som sa a poďakovala za jedlo. "myslím že už pôjdem..." hlasno som preglgla a dopovedala. "...domov." bez slova som si odišla zabaliť veci a vrátila sa naspať do obývačky kde chalani buď pozerali televízor alebo umývali riad. "neviem koho to je ale keď to vyperiem vrátim to." povedala som a čo najrýchlejšie sa obula a obliekla. "ahojte!" rozlúčila som sa a oni sa so mnou rozlúčili tiež. keď som už bola vonku a vychádzala z ich ulice niekto ma chytil za ruku. pritiahol ju k sebe bližšie a ja som sa automaticky otočila. ani ma neprekvapilo že to bol Min. "ľudia by si zle vyložili že ideš z tejto štvrte." povedal a pozrel niekam nabok. "a keď pojdem s tebou nevyložia si to ešte horšie?" trhla som rukou a pozrela sa naňho. on si uvedomil že čo povedal bola blbosť ale zostal ticho. "poď." po chvíli ticha povedal a ja som automaticky išla za ním. "aish, ty si fakt debil." prekrútila som očami a začala utekať tak aby som bola pred ním. "hej! čo robíš?" zakričal na mňa Min a začal utekať za mnou až kým ma nepredbehol. chvíľu sme sa takto predbiehali dokým ma nezačala bolieť hlava. zastala som a zavrela oči. Min si toho všimol a pribehol za mnou. "stále máš nízky tlak?" spýtala a ja som mu iba zahmkala na súhlas. vybral zo svojej tašky vodu a podal mi ju. "na." zobrala som si ju a napila sa. podala som mu ju naspať a pozrela naňho. "možme ísť." povedala som a rovno sa postavila. Min išiel celú cestu vedľa mňa. keď sme boli pred školou zastal a ukázal nech idem prvá. "nevadí mi že pojdeme spolu." odpovedala som a on sa mi pozrel do oči. "ale mne hej." povedal a trochu sa zasmial. prekrútila som očami a prišla bližšie k nemu. pozrela mu naspať do oči a usmiala sa. on len silno preglgol a prekvapene na mňa pozrel. nakoniec som mu šľapla na nohu a odišla. "hej!" zakričal cez celú školu. "povedal si že chceš ísť sám tak tam stoj a zhni zatiaľ!" odpovedala som mu naspať a vošla donútra budovy.
prebralo ma zvonenie na obedovú prestávku. keď som sa rozhodla ísť na obed Min ma chytil zozadu za tričko a ťahal na dievčenské záchody. keď sme boli pred dverami ukázal na ne. "vyprázdni to tam." povedal a ja som naňho zmätene pozrela. vošla som donutra a nikto tam nebol. chvíľu som rozmýšľala že tu zostanem a Min možno odíde ale v tom otvoril dvere a vošiel donútra. "šibe ti?!" zakričala som lebo som sa zľakla. pritlačil ma k jednej kabínke ktorej dvere boli zavreté a pozrel sa na mňa. "ohľadom Jimina-" vydýchla som a vážnym pohľadom som sa naňho pozrela. "tiež to nechápem proste keď som v tedy večer prišla tak som sto percent videla jimina dokonca mi aj otvoril potom sme boli kamaráti dokonca sa mu páčila niake dievča a potom párkrát chodil za rodinou a pár krát mi ublížil a pár krát ma zachránil a taktiež ja jeho dokonca nás na mesiac rozdelili inam kvoli tomu že sme si boli blízky a potom keď sme sa stretli nás pustili domov a jimin mi dal mikinu lebo mi bola zima a dokonca sme išli spolu autobusom a on platil lístky a išli sme k nemu domov a tam som bývala a dokonca pre mna chodieval do školy a robil mi raňajky a včera keď som s nim bola vonku v reštaurácií tak tam bola tehwa a ja som ich chcela predstaviť ale on ako vždy záhadne zmyzol keď som ho niekomu chcela predstaviť a potom večer som išla za nim domov a niaka paní ma poslala preč a keď som jej povedala že idem za nim tak vyzerala ako keby ho poznala a potom si ma našiel ty teda skor ja teba ale to neni podstatne." povedala som rýchlo jedným nádychom. "viem tiež to nedáva zmysel ale ja si na to všetko pamätám a je to tak strašne živé a keď ste mi teraz povedali že v podtate sa to s nim nestalo tak tomu nerozumiem ešte viac a mam z toho guláš preto sa ma nepýtaj na otázky ohľadom toho pretože ja sama neviem odpovede." dopovedala som. "Y/n ja-" niečo chcel povedať Min ale v tom ho niekto prerušil. "Počul som že niaka orandžovohlavá mandarinka sa tu zavrela s mojou Y/n!" zahučal Seobin. Otvoril dvere dokorán a tak rýchlo ako ich otvoril tak rýchlo ich Min treskol naspať aby ich zavrel. "Min pokiaľ ešte niečo zvláštne potrebuješ tak si nájdi na toto niekoho iného a nie mňa." povedala som a chcela odísť. "prepáč." povedal Min a ja som zastala. otočila som sa smerom ku nemu a pozrela mu do očí. zrazu Seobin znova otvoril dvere a buchol mi ich do hlavy tak že som stratila vedomie. pred tým ako som padla ma chytil Min.