.ꪀꫀꪜꫀ𝘳 ᗴᑎOᑌᘜᕼ

11.

☁︎ boli si súdený, ale aj cez to nikdy nemali byť šťastnými, nie spolu. ☁︎

v priebehu 5 mesiacov

"hej! stoj!" y/n kričala na jimina. rozbehla sa za jiminom a začala ho naháňať. ako ho naháňal po dvore, zastavila sa. prišlo jej veľmi zle a tak sa snažila zhlboka dýchať. jimin si to všimol a hneď pribehol za ňou. "y/n?" pozrel sa mi do oči ale mne sa točila hlava. obydvaja sme si sadli na zem. jimin si sadol tak aby som si mohla ľahnúť na jeho nohy. "čo sa stalo?" spýtal sa jimin. "točí sa mi hlava." povedala y/n a zavrela oči. jimin sa jej začal hrať s vlasami.
~
jimin a y/n sedeli na zemi a opierali sa o stenu. "koľko je hodín?" spýtala sa y/n. "11:55" odpovedal jimin a y/n sa postavila. "takže je čas na obed." povedala y/n a chytila jiminova ruku tak aby ho zdvihla z postele. prešli sme dlhou chodbou až do jedálne kam sme si sadli na naše miesto. položili pred nás obed ale ako vždy bolo zaujímavejšie ohovárať ludí naokolo ako jesť to čo nám donesú. "Furt nechápem prečo tej sekte velí Najin." povedala y/n a nenapadne sa pozrela smerom kde sedela Dojin, Leehwa, Feimin, Soojin a Najin. "Pretože je 3 v 1, narozdiel od ostatných." začal sa smiať a ja som iba zo smiechom dodala. "my ale máme čo hovoriť." ako som to dopovedala obydvaja sme mali záchvat smiechu. "čo je tu také vtipné?" povedala sestrička ktorá na nás dávala pozor. pozrela som na ňu a cez slzy jej odpovedala "prepáčte." ako som to dopovedala začala som sa ešte viac smiať. "mali by ste byť zo seba skor sklamaný pretože ste sa toho jedla sní nedotkli." dopovedala a stále stála pri nás. "ziavne nie jedine jedlo tu nebolo niekým ešte nedotknuté." jimin sa pozrel na sestričku a ona sa začervenala a pohoršene odišla. keď som konečne bola pri zmysloch pozrela som sa na jimina. ten ale mal oči na úplne inom stole. "netuším?" odkašlala som si a snažila sa ho upútať pozornosťou. "prepáč." otočil sa smerom ku mne. "tak ktorá z nich?" opýtala som sa. " ono to neni tak ako to vyzerá... ja len... nemyslíš že, nemyslíš že Feimin...?" snažil sa vykoktať. "Feimin?!" "tichšie. neviem proste páči sa mi Feimin." dopovedal a ja som stratila slová. "šak Feimin je iba kosť a koža-" "y/n, to som aj ja, ale o tebe sa to povedať nedá." pozrel na mňa a ja som zostala iba s otvorenými ústami naňho pozerať.
~
jimin každé stredy chodil navštevovať svoju rodinu, tým pádom som bola do siedmej večera sama na izbe a v podstate všade. blížila sa večera a ako zakaždým nás volali k jedlu. sadla som si na naše miesto ale tentokrát sama. priniesli jedlo a najprv som naňho pozerala, ale bola som vážne hladná. dala som si prvé sústo s hneď zabudla na to všetko. a z ničoho nič bol tanier prázdny pretože som všetko zjedla. prišla ku mne sestrička a zobrala mi tanier. za krátku dobu mi hneď došlo čo sa stalo a chcela odísť lenže sestričky ma nechceli pustiť. začala som na nich kričať ale aj tak ma nechceli pustiť. sadla som si za stôl a začala plakať. jedna zo sestričiek prišla ku mne začala ma upokojovať ale ja som do nej iba buchla a odstrčila ju od seba čo najďalej. keď to videli aj ostatné sestričky postili ostatných na izby ale mňa tam furt nechali. snažili sa ma utešiť ale ja som na ne iba kričala. "je to moj život! nie váš!" zakričala som jednej sestričke rovno do tváre a ona ma iba chytila za ruku. ja som do nej sotila ale ako som tam kričala a buchala do všetkých. moje telo bolo príliš slabé aby to dokázalo všetko zniesť a tak som pomali padala na zem. "y/n?!" v tom som zacítila niekoho ruky. podržal ma aby som nepadla a potom si so mnou pomali sadol na zem. sestričkám ukázal že majú ísť preč a potom sa venoval už iba mne. pozrela som sa na neho. "jimin?" pozrel sa na mňa a usmial sa. "čo sa stalo?" nastalo ticho. premýšľala som čo mu poviem. "chýbal si mi."
~
išla som po chodbe, držajúc svoje výsledky aby som si ich mohla zaniesť na izbu a zajtra ich dať sestričke. Prechádzala som izby a kedže som mala izbu nakonci chodby prešla som všetky izby. Všimla som si skupinku 'kráv' alebo formálne Dojin, Leehwa, Feimin, Soojin a Najin, ako išli oproti mne. "Fíha!" povedala Najin a podišla bližšie ku mne. Ruku, v ktorej som držala papiere, som pomali schovala za svoj chrbát. "Myslíte že je to niečo zaujímavé?" ozvala sa Leehwa. "Určite keď to schováva." Povedala Najin ale ani sa nepohla. "Fei." Povedala Najin a ukázala smerom na mňa. "Hm." Feimin prichádzala smerom ku mne. "Hej!" Skríkla som. Priala som si aby tu bol jimin. "Pšt." Povedala Feimin a rýchlo mi zobrala papiere z ruky. Pozrela si moje záznamy a povýšenecky sa usmiala. Následne ich podala Najin a tá sa iba začala smiať. Cítila som sa nanajvýš trápne. "Daj mi t-" chcela som dopovedať ale všimla som si že na chodbe za Najin a tými ďalšími stál, nie až tak daleko, jimin. Zúfalo som naňho pozerala ale on tam iba stál. "Dievčatá! Pozrite!" Povedala Najin a všetky tie kravy sa začali pozerať do mojich papierov. "Wau, y/n, ja som nevedela že vážiš toľko veľa," zasmiala sa. "možno by ti aj ana alebo mia pomohli, nie skôr prospeli." dopovedala Feimin a mne začali tiecť slzy. Nakoniec mi Najin papiere hodila do tváre a odišli. Zobrala som ich do ruky a cítila sa zlomená. Pozrela som sa smerom kde stál jimin, ale už tam nebol. Nahnevaná som sa rýchlejším krokom vybrala do izby. Šmarila som papiere o stôl a pozrela sa na Jimina ktorý stál oproti mne a pozeral sa na mňa. Prv než stihol niečo povedať som začala naňho kričať. "Mohol si-" prelomil sa mi hlas. "Y/n..." povedal nežným hlasom. "Prečo si ma tam nechal samú?! Dobre si ich počul čo hovorili!" "Ukľudni sa!" "Neviem či mi viacej ublížili hentie ale ty!" nastalo ticho. Prišla som bližšie k jiminovy a on sa mi pozrel do očí. "V jednom mali pravdu, máš nadváhu." povedal a ja som tam iba zostala stáť. Slzy mi začali tiecť po tváry.
~
"Pomôžte mi!" zakričala sestrička cez celú nemocnicu. "zamkla sa na toalete a nechce otvoriť" hovorila sestrička doktorovy. Doktor premýšľal a po chvíli skúsil otvoriť dvere ale ona neotvárala a neotvárala. Bolo počuť nariekanie a vzlykanie z druhej strany dvier. Doktor nakoniec odišiel v snahe masť Jimina. Nakoniec Jimin prišiel a doktor aj sestrička odišli s nádejami že jimin ju odtiaľ dostane.
"Y/n?" spýtal sa chlapec a dievča mu iba hmmklo na súhlas že ho počúva. Chlapec schytil kľučku s nádejou že sa dvere otvoria, ale tak sa nestalo. "Choď preč." Povedala dievčina spoza vzlyky. "Nemožeš tam byť celé dni." chlapec sa oprel o dvere a snažil sa pomocť dievčati. "Čo teba je do toho." odpovedala mu arogantne. "Aj tak si povedal že nie som chudá!" Skrýkla po ňom dievčina a začala plakať. Chlapec iba silno vydýchol a priznal si chybu. "Ja viem." povedal sklamane. "Ale aj ja som človek chybujúci." nastalo prázdne ticho. "Hm?" Ozvalo sa dievča spoza dvier. "Prepáč." povedal chlapec a cítil ako dievča oprelo ruky o dvere. "Prepáč? Až teraz?" dievča buchlo päsťami o dvere. "Bolelo to, celý ten čas to bolelo. A ty si teraz myslíš že ti odpustím?" dievčatko začalo chistericky plakať. "Y/n..." chlapcovy zmäkol hlas. Zrazu bolo počuť odomknutie kľučky. chlapec otvoril dvere a uvidel dievča, hlavou ležiace na záchodovej mise. chlapec chytil dievča do náruče. ona sa otočila smerom k jeho hrudi a zamrmlala. "odpustím ti, odpustím ti lebo som najivná." Dievčaťu začali stekať kvapky sĺz po tváry. chlapec jej ich jemne zotrel a rukou prechádzal po jej vlasoch.