.ꪀꫀꪜꫀ𝘳 ᗴᑎOᑌᘜᕼ

5.

☁︎︎ ︎︎ja som sa iba jemne zasmiala a tu kyticu som si zobrala a ovoňala ju. "pekná." usmiala som sa a následne ju šmarila o zem a nohou do nej kopla tak aby prišla k Seobinovým nohám. ☁︎︎

tw: eating disorder/bulimia

"poď ideme." otočila som sa chrbtom k nemu a Yoongi ma nasledoval. keď sme prišli na recepciu položili pred nami niake papiere. mala som niečo podpísať a niečo aj Yoongi. sadla som si na lavičku ktorá bola neďaleko pretože sa mi začala točiť hlava. zatiaľ čo Yoongi niečo vybavoval s doktorkami, ja som strážila kufre. Yoongiho si jedna sestrička zobrala za roh aby mala s ním súkromie. viem znie to divne ale mne to bolo úplne jedno pretože som bola unavená. pomali som zaspávala ale všimla som si ako si niekto sadol oproti mne. veľká mikina, voľné ryfle. mal pekné topánky. čo je, fakt boli pekné. keď už som na 70% bola mimo, hlava mi od únavy padla z ruky. ten človek predomnou si to všimol a predtým ako som skoro celá padla na zem mi rukou chytil hlavu. "studené." povedala som a pozrela sa naňho. chvíľu zaseknute na mňa pozeral a potom si druhou rukou chytil ruku a stiahol si rukávy od tej obrovskej mikiny tak aby mu nebolo vidieť dlane. pozrel sa na mňa usmial sa. "máš fakt ľadové ruky." pozrela som sa na neho otáznikovým pohľadom. "a ty vizeráš ako keby si umierala." takúto odpoveď som nečakala. uškerila som sa a tiež hrala jeho hru. "ty máš čo hovoriť, taktiež nie si od toho ďaleko." vážne sme sa jeden na druhého pozreli a po chvíli sme sa začali smiať. počula som klopanie podpätkov ktoré tu nosila iba tá jedna doktorka. "budeš na mňa ešte dlho pozerať jimin?" povedala a ten chalan čo sedel oproti mne sa automaticky postavil. ako odchádzal s doktorkou, yoongi prichádzal za mnou. bez slova mi zobral kufre a spolu sme odišli z nemocnice a posadili sa do auta. vedela som že nejdeme domov. pozerala som von oknom na cestu ktorú som nepoznala."nebude to dlho trvať, iba sa tam budeme rozprávať a potom pojdeme spolu domov." povedal a ja som bola šťastná z toho že tam niekde nebudem musieť zostať. keď sme konečne zastavili. otvorila som dvere a Yoongi mi pomohol postaviť sa na nohy. pozrela som sa pred seba a bola to obrovská hnedá budova s krásnou záhradou. chytil mi ruku a išli sme spolu donútra. vnútri nás už čakala paní ktorá nás zaviedla do správnej miestnosti. ako sme tadiaľ blúdili obzerala som sa okolo. bolo tu veľa detí, až príliš veľa detí a teenagerov. každý bol úplne iný ale toto miesto ich spájalo. "konečne ste tu, ahojte." moje zablúdené myšlienky sa vrátili naspať na zem a skončili u pohľade na niaku paní. "dobrý." povedali sme obaja pričom ja som to povedala viacej znechuteným tónom. sadli sme si na stoličky ktoré boli pred nami. "takže môžte ma volať Sarah. ty musíš byť..?" pozrela sa na yoongiho. "yoongi." odpovedal bez emócií. tá paní sa usmiala a pozrela sa na mňa. "y/n" odpovedala som skor než ona stihla niečo povedať. "dobre, takže..." prehrabala sa v papieroch a nakoniec sa pozrela na nás dvoch. " y/n. čo sa stalo?" pozrela na mňa a skúmala moj výraz tváre. "nič." otočila som očami. "y/n." povedal Yoongi a ja som sa zľakla. zabudla som že tu vobec je. Sarah na nás obydvoch pozerala a nakoniec usúdila že mám ísť nachvíľu von sa poprechádzať že si tu nechá yoongiho a potom zase naopak. postavila som sa a odišla z miestnosti. prechádzala som sa po chodbe a sledovala deti. dostala som sa na chodbu ktorá viedla k izbám. pozerala som sa do izieb, niektoré boli prázdne, niektoré nie. pozerala som si menovky na ktorých boli rôzne mená. Dainin: panické záchvaty. Woohyun: sebapoškodzovanie. Vei: depresie. Cho: úzkosť. prešla som k ďalšej izbe. Dojin: porucha prímu potravy/bed. Leehwa: porucha príjmu potravy/bed a bulimia. Feimin: porucha príjmu potravy/anorexia. Sooin: porucha príjmu potravy/bed. Najin: depresie, porucha príjmu potravy/anorexia, bulimia, bed. neverila som vlastným očiam. pokračovala som a čítala už iba príznaky. depresie, depresie, úzkosť, depresie, panické záchvaty, depresie, agresívne nesebaovládanie, úzkosť... prechádzala som izby ale všetko bolo to isté a všetko sa opakovalo. ako som čítala tabuľky zastavila som sa pri poslednej pretože tam bola iba jedna menovka. jimin: body dysmorphia, úzkosť, porucha príjmu potravy/anorexia a bulimia. bol to naozaj on? jimin? pamätám si jeho meno. ten z nemocnice. ale čo tam robil? a prečo je tu sám? pootvorila som dvere a vkročila donútra. nikoho som v nútri nevidela ale počula som zvuky, z toalety. ale tieto zvuky som dobre poznala. otvorila som dvere a videla ho sedieť na zemi s kefkou v ruke. "dofrasa jimin!" pozrela som sa naňho a on sa prekvapene pozrel na mňa. sadla som si vedľa neho a pozrela sa na jeho ruky. "neni to tak ako to vyze-" "bože, ty si sa nenaučil že máš grcať iba dovtedy pokiaľ nevraciaš vodu?!" pozrela som sa na jeho krvavú ruku. "ja viem ale odkia-" "tak prečo kurva si neprestal!?" nahnevane som sa naňho pozrela a on sa iba previnilo pozrel smerom dole. "prepáč, ale fakt takto to už nenechaj zájsť." pozrel na mňa a prikývol na súhlas. postavila som sa a pomohla sa postaviť aj Jiminovy. zatiaľ čo ja som odišla z wcka a sadla si na jeho postel on si umýval ruky a tvár. keď konečne prišiel sadol si vedľa mňa. "toto si fakt vidieť nemala y/n." pozeral sa smerom dole. "v pohode" usmiala som sa. "celkom mi teraz niekoho pripomínaš." prekvapene sa na mňa pozrel a ja som mu pohladkala vlasy. "čo si robil v nemocnici?" spýtala som sa pretože ma to zaujímalo. "ukradol som laxatíva." prevrátil očami a tváril sa akoby sa ho to netýkalo. "tak to dáva zmysel." "čo tu robíš ty y/n?" spýtal sa ma veľmi zákernú otázku. "prišla som sem s priateľom k psychologičke." keď som povedala s priateľom akoby zosmutnel ale to iba na chvíľu. "ku akej?" "volá sa Sarah." ako som dopovedala jej meno, zabehlo mu. zmätene som naňho pozrela a on sa začal smiať. "hej?!" mávala som rukou pred ním ale on nič, nakoniec som strčila do tej obrovskej mikiny. zacítila som jeho malé kostnaté telo pod tým textilom. "Sarah je tu nová, moc to tu nechápe." prestal sa smiať. "čiže zachviľu budeš doma." "vážne?" "áno." ja som si vydýchla. chytil mi ruku a ťahal ma smerom k zrkadlu. "pozri..." postavil ma pred zrkadlo a on sa postavil za mňa. "... keď sa na seba takto pozrieš nič ti neni, pretože nič nie je vidieť... " zasmial sa. "uh" nevedela som odpovedať. "... aj keby si mala anorexiu..." zvyhol mi sveter. ja som na neho iba zmätene pozerala. "...čo očividne nemáš, tak by ťa poslala domov." otočila som sa smerom chrbtom k zrkadlu a zacítila niečo. kráčala som smerom k rohu izby kde bol malý nočný stolík. jimin sa postavil predomňa tak aby ma zastavil. "stop." pozrela som naňho a už vedela o čo ide. "koľko to tam už máš?" "neviem, dlho." "počúvaj ja zachviľu budem musieť ísť takže pokial nechceš aby ti to našli tak to zabal niak nenapadne tak aby to nesmrdelo a dones to k jedinému autu ktoré stojí vonku, ja to po ceste vyhodím." prikývol a ja som mu zamávala. utekala som smerom akým som sa vrátila. keď už som stála pred dverami od tej miestnosti počula som ako sa Yoongi háda so Sarah. otvorila som dvere s naznačila že si beriem kľúče od auta a idem von. on iba prikývol na súhlas a ja som nenapadne zavrela aby si to mohli dopovedať. na chodbe som stretla Jimina. rovno som mu to pomohla odniesť. spolu sme to dali donutra a ja som jimina priniesla donutra naspať tak aby z toho nemal problémy. utekala som rýchlo do auta a čakala na Yoongiho. on zachviľu tiež prišiel a naštartoval. chytila som mu jednu ruku pretože bolo vidieť že je nahnevaný. usmial sa a pokojne sme spolu išli k nemu.