Smerom k zajtrajšku

▪️22▪️

Prechádzka do práce je dnes nepríjemne zimná. Ani môj hrubý kabát nie je dostatočný, aby som unikla chladnému ránu. Dnes som si dokonca prvýkrát musela dať na hlavu aj tenkú čiapku a šál.

Adam sa mi viac neozýva. Jedna správa za štyri dni. Mám pocit, že pre každého naokolo má viac času ako pre mňa. Stavím sa, že aj predavačkám v obchode, ktoré mu blokovali nákup, venoval viac času.

Moje líca začnú štípať od nepríjemného vetra, vďaka ktorému mám pocit, že sa mi do tváre zarývajú malé ihly. Počas chôdze môžem už dokonca aj vidieť svoj unikajúci dych.

Ľudia naokolo sa snažia čo najskôr uniknúť chladu a preto im je jedno, že som im v ceste. Do práce to mám len dvadsať minút chôdze, ale za ten čas do mňa nabúrali minimálne dve ženy a traja chlapi. Ani jedno 'prepáč' som však nepočula.

Táto situácia presne vysvetľuje, ako sa cítim. Mám pocit, že som neviditeľná, nepodstatná. A pritom sa cítim vinná, že sa ľutujem. Ale prečo takáto reakcia? Prečo nie som s ním?

K tomu všetkému, kým dorazím do práce, moja migréna, ktorú mám už od soboty sa snáď strojnásobí. Dva Panadoly by ma mali odrovnať, no mne nepomohli ani o troška.

Ako sa vraví, liek stlmí len jednu bolesť a druhú zdôrazní.

V hlave si urobím mentálnu poznámku, že pri prvej prestávke zavolám Kevinovi a aj jeho rodičom, nech dnes ostane po škole v klube, lebo ja nemôžem. Pani Harperovej, pošlem len správu, psy je potrebné vyvenčiť každý deň nech je akékoľvek počasie, ale dnes to vidím len na rýchlovku, bez prestávky a nebudem za to od nej ani žiadať peniaze.

Len čo vojdem do kaviarne, do nosa mi udrie vôňa kávy, čerstvého pečiva zmiešaná s vôňou nových aj starých kníh. Nestihnem za sebou ani zavrieť dvere do šatne, keď sa dvere za mnou rozletia a dnu vbehne celá červená Elis.

„Shit. To je zima. Skoro mi uši odpadli," zahromží, zatiaľ čo poskakuje z jednej nohy na druhú a medzitým si ruky šúcha o seba.

„Dobré ráno aj tebe," môj pozdrav znie skôr ako hundranie. S nádychom, nad sebou potrasiem hlavou. Takto sa k svojmu okoliu chovať predsa nemôžem. Nemôžem každého trestať za to, že mám zlú náladu.

„Dobré ráno. Aj teba naštvala tak hrozne zima ako mňa? Neboj, ja mám dobrú náladu, tak keď chceš, po raňajkách ostanem dnes ja v kaviarni a ty môžem ísť podokladať knihy, nech nemáš okolo seba toľko ľudí?" s obrovským úsmevom a hrdým postojom sa na mňa pozrie.

Zasmejem sa. „Si skvelá, Ďakujem. Dnes to naozaj potrebujem," potľapkám ju pri odchode zo šatne po ramene. „Máš to u mňa." Cítim sa skutočne vinná, že som bola na ňu namosúrená, keď si to niekto ako ona, vonkoncom nezaslúži.

A tak aj ide zvyšok mojej zmeny. Obedňajšia prestávka sa dnes pre mňa nekonala, ale za to môžem odísť o pol hodinu skôr. Snažím sa na nikoho bez dôvodne nevybuchnúť, premáham sa, aby som od bolesti hlavy neodpadla.

Rýchlo si prečítam správy od Kevina, ktorý nie je nadšený mojím flákaním a od pani Harperovej, ktorá mi poslala rozsiahlu správu o tom, že si moje konanie váži a ja dokážem myslieť len na to, že obaja si našli na mňa viac času, ako muž, ktorý tvrdil, že ma z celého srdca miluje.

Keď sa pozriem na hodinky, môžem vidieť, že do konca môjho pracovného dňa mám už len pol hodinu.

Zatiaľ čo nahadzujem do systému nové knihy a značkujem ich cenovkami, aby mohli byť vyložené, počujem niekde v blízkosti mňa detský plač. Keď sa však pozriem dookola nič nevidím.