Smerom k zajtrajšku

▪️19▪️

Adam ma presvedčil, aby som sa zúčastnila tréningu jeho amatérskeho rugby tímu. V tíme, v ktorom spolu s ním hrá aj Mark, Henry, niekoľko Henryho kolegov z požiarneho zboru a Adamovi zamestnanci.

Trval na tom, že mi tento zážitok pomôže pochopiť jeho obľúbený šport a jednu z jeho najväčších záľub. A ja, ako bláznivo zamilovaná žena som mu nedokázala povedať nie. Niežeby som chcela. Posledný mesiac je nemožné mu na nič povedať nie. Nechcem byť ani deň bez neho. Je to stále neuveriteľné, že sme spolu a že dni utekajú tak rýchlo.

A tak sme sa spolu s Kevinom posadili na malilinkú modrú tribúnu, ktorá pozostáva z piatich radov asi päť metrových, na modro natretých, drevených lavičiek.

Okolo nás pobehuje niekoľko detí, ktoré väčšina vyzerá mladšie ako Kevin. Ich mamičky sedia v skupinkách v najvyšších radoch, kde na svoje deťúrence dobre vidia. Ženy vyzerajú, že sa aj napriek chladnému počasiu a vrieskajúcim deťom, dobre bavia. Hlasno medzi sebou debatujú a pomedzi to popíjajú z termosky niečo, čo mi podozrivo vonia ako varené víno. Ich chichot sa ozýva celou hráčkou plochou smerom až k šatniam, ktoré sú vo veľkosti unimobuniek.

Prítomné maminy nachvíľu zastavia svoje rozhovory a to až v momente, keď sa priblížime k voľným sedadlám. Zjavne zvedavé, kto sme. Našťastie sa okrem pozdravu nesnažia nás viac zapojiť.

S Kevinom sa pohodlne usadíme, prikryjeme sa dekou z Adamovho auta a vytiahneme si vlastné termosky. Naše však obsahujú len horúce voňavé kakao, no už pred napitím sa viem, že nás rozosmeje podobne, ak nie ešte viac.

Adam verí, že vďaka chlapcovi vedľa mňa budem do konca tréningu profesionálny fanúšik. To ešte nevie, že Kevin vie o akomkoľvek športe ešte menej ako ja. Ale obaja sme fanúšikovia tímu Sokolov, nech sa deje, čo sa deje.

Práve preto, som svojho 'adoptívneho' brata dnes donútila obetovať svoj pravidelný turnaj v eFutbale a on mal za úlohu nám z knižnice požičať knižku o základných pravidlách tohto kontaktného športu. Kniha, ktorú vybral, má názov 'Ruck me'. Okamžite ju v aute vytiahol, som ju rýchlo ukryla späť v jeho taške. Podľa obrázka na obálke si nemyslím, že sa z danej knihy veľa naučíme. Na titulke je totižto polonahý muž, ktorý sa práve rozcvičuje. Mám taký pocit, že Kevin v počítačovej databáze knižnice vyhľadal slovo 'rugby' a prvé čo mu vyskočilo, považoval za hráčsky manuál.

Možno sa mýlim...

„Ty si ani len nepozrel obsah knihy však?" otočím sa na Kevina.

„Mal som päť minút do začiatku vyučovania. Nie som rýchlik," pokrčí ramenami akoby to bolo logické vysvetlenie.

Knihu vezmem z tašky von a otvorím na náhodnej strane. Prvé vety, ako 'Spravím jej to, až bude mať dvojčatá...', 'Takto vzrušený som nebol ani po vyhratej hre...' mi udrú do očí a vtiahnem pery do vnútra. Knihu rýchlo zatvorím. Ostáva mi len dúfať, že si tie ženy za mnou nevšimli, čo držím v ruke.

Knihu poobtáčam, ale okrem spomínaného nahého muža na obale, čierneho pozadia, mena autorky a názvu knihy zeleným písmom, tu o nej nič iné nenájdem. „Túto knihu mali vo vašej školskej knižnici?" zachmúrene čakám na odpoveď.

„Nie."

Nechápem. „A kde potom?"

„V mestskej knižnici. Preto som aj meškal." Po prvýkrát sa Kevin pozrie na mňa, potom na knihu. „Prečo?"

Povzdychnem si. „Z tejto knižky sa veľa o športe a pravidlách nedozvieme."

Kevin sa na mňa nechápavo ďalej pozerá a ja si nie som istá, čo mám povedať. Rozhodnem sa pre pravdu.