Smerom k zajtrajšku

▪️22▪️

V nedeľu poobede sa mi Adam ozval po prvýkrát.

Adam: Nehnevaj sa. Musím teraz spraviť pár vecí a potom sa ozvem. Ľúbim ťa.

Ja: Samozrejme. Som tu keby si niečo potreboval. Aj ja teba.

A tak mu dávam čas. Ak je to, čo práve potrebuje, tak to aj spravím. A je jedno, že vo mne zúri búrka. Je jedno, čo potrebujem a chcem ja. Prvýkrát v živote sa pokúsim chovať absolútne nesebecky.

V pondelok mi Lisa oznámila prvú pod pásovku. Adam spolu s Lucasom a Henrym strávili celú nedeľnú noc s fľašou drahého alkoholu na oslavu nového života a Adamovho otcovstva. Tú istú nedeľu, ktorú mi napísal správu, že nemá na nič čas.

Že moja nálada bola v pondelok mrzutá, by bolo brané zľahka.

V utorok mi oznámila druhú nepríjemnú informáciu. V pondelok ráno Adam oznámil radostnú novinku celej svojej rodine. Akceptujú Adama ako slobodného otca a radi mu pomôžu.

Slobodného otca.

V utorok ráno moja nálada teda padla pod bod mrazu.

Najviac ma zamrzela však tretia informácia v utorok večer, kedy mi moja kamarátka oznámila, že Adam každému, vrátane nej, oznámil, že to svoje šťastíčko vychová sám, že to zvládne ak bude treba.

Som na neho hrdá. Naozaj som. Opäť sa ukázalo aký je úžasný človek. Ale zároveň, som tak hrozne naštvaná.

„To je ale bordel," Lisa si s hufnutím sadne na barovú stoličku v kuchyni, zatiaľ čo ja si natieram maslo na toast. „Adam si už našiel právnika, ktorý sa zaoberá rodinným právom. Molly súhlasila s prepísaním všetkých rodičovských práv na neho. Papiere podpíše okamžite po pôrode." Lisa mi vytrhne opečený chlieb spred úst a začne spokojne jesť.

Zachmúrim sa na ňu a začnem si pripravovať nový.

„Skôr vraj nemôže, lebo matky po pôrode si často rozmyslia svoje rozhodnutie a na to majú právo," znova si odhryzne z môjho toastu a odpije si z môjho džúsu.

Našpúlim s nevôľou pery.

Konečne sa rozhodne dopovedať. „Teraz musí byť Adam, zvyšných sedem mesiacov, v strese. Je otázne, či si to tá mrcha nakoniec nerozmyslí. A vieš čo je gól?" prudko sa ku mne cez stôl nakloní. „Ona ani na potrat už ísť nemohla. Už je v trinástom týždni totižto. Len ho chcela mučiť."

„No," nezaujate vyslovím prvú slabiku, čo ma napadne. Počúvam každé slovo, to áno, ale vrie to vo mne a tak nemám chuť povedať niečo, čo budem neskôr ľutovať.

Konečne dojem svoj toast a môžem sa ich vychystať do práce.

„Jeho rodičia sú absolútne nadšení, že budú starí rodičia. V nedeľu večer sa k chalanom pridali aj oni a spolu oslavovali až do hlbokej noci," zasmeje sa.

Ja si dopijem džús a pohár rýchlo umyjem.

„Škoda, že som sa nepridala. Vieš si predstaviť tetu Carol opitú? Lebo ja nie."

„Ani ja, keďže ju nepoznám," zašomrem a neviem sa dočkať, keď odtiaľto vypadnem.

Všetko ma štve. Dnes nie je dobré ráno. Je to detinské, ale nemôžem ďalej počúvať ako je môj priateľ so svojou rodinou a priateľmi šťastný a na mňa sa zabudlo. Proste nemôžem.

„Bežím. Vidíme sa večer," zakričím, bleskovou rýchlosťou sa poobliekam a vyletím von. Dvere hlasno pribuchnem. Nečakám na Lisinu odpoveď. Nič nie je jej vina.