Smerom k zajtrajšku

▪️16▪️

Bum.

Nemohla som byť radšej ticho?

Prásk.

Nie, ja som musela pokaziť úžasné priateľstvo, lebo si myslím, že môžem mať chlapa svojich snov. Smiešne.

Bum. Bum. Bum.

Tri týždne.

Bum.

Tri, od kedy bez slova odišiel z môjho bytu.

Bum. Bum. Bum. Kop.

Neprechádza to. Tá bolesť. To sklamanie.

Bum. Bum. Bum. Kop. Bum.

Mokrá a udýchaná udriem poslednýkrát do boxovacieho vreca a utriem si z čela pot. Za posledné týždne, mi už boxovanie nerobí až taký problém ako na začiatku. Veľkosť mojich nohavíc sa síce už nezmenšila, ale fyzicky sa cítim dobre. Psychicky? To už je niečo iné.

Toľko k mojej novo nadobudnutej sebadôvere.

Som neustále naštvaná. Na seba, na osud, na spoločnosť a jej vnímanie baculiek. Na neho, že zbabelo odišiel.

Nahnevaná na to, že som si namýšľala veci a tak si sama ublížila. Stále si uvedomujem, že som to len celé prehnala. Že som si každý Adamov krok len zle vysvetlila. Že to všetko bolo len v mojej hlave. Neviem prečo sa tak týram. Prisahala by som, že ma chce tiež.

Napijem sa vody.

Ela už stojí za mnou, jej malé tetovania, ktoré ma rozmiestnená na pár strategických viditeľných miestach, sa lesknú potom, ale jej krásny farebný rukáv má dnes skrytý pod tričkom.

„Si v poriadku?" opýta sa ma.

Prikývnem hlavou. Dnes naozaj nemám náladu ďalej sa rozprávať. Ela je super a pomaly sa z nás stávajú kamarátky, ale dnes proste nie.

Ona však má iný názor. Z tašky, ktorú ma položenú neďaleko na lavičke, vytiahne štvorcový objekt, obalený v staroružovom papieri.

„Pre teba." Strčí mi krabicu do rúk. „Všetko najlepšie," popraje s úsmevom a vtiahne si ma do náručia.

„Mrzí ma, že som nemohla prijať tvoje pozvanie na oslavu, ale snáď mi to odpustíš," povie po slovensky a ukáže mi bradou na darček.

Samozrejme, že chápem. Ela je veľmi zodpovedná k svojej práci a ja na tom nevidím nič zlé. Plus viem aj to, že v cudzom prostredí a medzi cudzími ľuďmi sa nie vždy cíti najlepšie.

„Chápem, neboj," ubezpečím ju. „Ďakujem za darček, naozaj si si nemusela robiť starosti." Ani sa tak dlho nepoznáme. Netuším prečo mi vôbec niečo kupovala, ale som jej vďačná.

Ela len zamáva rukou a postrčí ma, aby som ho už otvorila.

Keď pekne zabalenú škatuľku otvorím, všetka krv sa mi nahrnie priamo do líc. „Spodné prádlo? Vážne?" šokovane zakvílim. Nielen, že je to spodné prádlo, ale veľmi odvážne. Balenie obsahuje trojdielnu sadu. Čiernu čipkovanú braletté podprsenku, nohavičky rovnakého materiálu s vyšším pásom a podväzkový pás so štipcami. Nič z toho, nemôže absolútne nič zakrývať alebo dodávať tomu podporu.

„Už som to vyprala, takže bez výhovoriek si to dnes prosím obleč. Sedieť ti to bude. Na tieto veci mám šiesty zmysel." Táto moja rodáčka je úplne iná ako ja. I keď je striedma čo sa týka spoločnosti a ľudí, uzavretá, naopak odo mňa, ona je sebavedomá žena, ktorá sa nebojí ukázať svoju krásu. Pozná čo jej pristane a vie povedať svoj názor. Jej práca, manažérky malého hotelíka, ju núti, aby taká bola.