Smerom k zajtrajšku

▪️14▪️

„Počkať!" Kevin skríkne, s Bonny sa náhle zastaví a obe sa na neho nechápavo pozrieme.

Slnko pomaly zapadá, jeho oranžová žiara ale ešte stále preniká bielymi oblakmi na oblohe a my štyria mušketieri sa pomaly približujeme k rieke na našu každodennú prechádzku.

„Takže ty si vážne myslíš, že by som dokázal aj Clyda naučiť robiť kotúľ?"

Pokrčím plecami. „Prečo nie. So správnou motiváciu a ak si pre neho ten správny učiteľ by si to mohol zvládnuť. Bonny si naučil toho už dosť, možno ani on nie je stratený prípad."

„Neviem, neviem. Však ho dvaja často nevieme prinútiť ani aby sa postavil, keď treba." Kevin nesúhlasne pokývne hlavou a pokračujeme po stále mokrom, konárikmi pokrytom chodníku.

Posledný mesiac odhodlaný chlapec, po večeroch, študuje YouTube videá o cvičení psov. Samozrejme za svoj objekt si vybral chlpatú dievčinu. Podľa neho, je Clyde stratený prípad.

„Ale seriózne," pozriem sa na neho tvárou, ktorou sa mu snažím naznačiť, že to myslím smrteľne vážne. „to čo si za ten mesiac naučil Bonny je neuveriteľné. Samozrejme od Clyda nemôžeme čakať cúvanie na zadných labkách, ale možno taký kotúľ za kornútom zmrzliny by nebol problém," ukážem rukou na neďalekú cukráreň. „Hlavne nie pre teba. Za pokus to stojí. Čo ty na to?"

Teraz je na rade on, aby sa začervenal a neisto si pokrútil špičku podrážky o zem. „Tuším, že by som to mohol skúsiť," s červenými lícami a hanblivým hlasom dodá. „Ak ti teda na tom tak záleží."

Mne hlavne záleží na tom, aby bol šťastný a nebál sa robiť veci, čo má rád. „Ďakujem. A čo vieš, možno z teba raz bude veľký kynológ."

„To by bolo tak hrozne super," nadšene vykríkne. Na jeho tvári je vidieť ako si v hlave premieta, všetky možnosti aké super by to bolo.

Občas si prajem vrátiť čas a mať opäť desať. Aj keď v desiatich som sa už hanbila za svoje kilá navyše a najradšej sa skrývala dom, akoby som mala čeliť výzvam po hlave. Ale vtedy mi ešte každý vravel, že z toho vyrastiem. Kus dieťaťa som v sebe ešte mala. A s tým aj nádej, aby sa zo mňa nestalo to, čo sa stalo.

Keď sa nad tým skutočne, dlhšie zamyslím, nechcela by som sa vracať do detských čias. Je to možno smutné, ale teraz som šťastnejšia, múdrejšia. Za posledné mesiace som zhodila kilá vďaka prechádzkam a tomu, že sa nebojím vyskúšať aj nové, zdravé jedlá, oblečiem sa do veľkosti štyridsaťdva a keď stiahnem brucho tak aj do menšej, čo nie je podľa štandardu málo, ale pre mňa je to najnižšie číslo oblečenia aké som kedy, v dospelosti, mala.

Lisa mi často pripomína, že číslo na váhe je presne to, číslo. Cítim sa lepšie. Ani moje riedke vlasy mi už tak nerobia starosti, odkedy som objavila čaro správneho tupírovania, natáčania a suchého šampónu.

Každým dňom viem na sebe nájsť niečo, čo sa mi páči a našla som on-line podpornú skupinu pre ľudí s úzkosťami, keďže k psychológovi som sa ešte neodhodlala. Ale i to, je na mojom nekonečnom zozname, ako začať poriadne žiť. To a sex, ale na to teraz nejdem myslieť.

Z časti na tom má zásluhu aj krásny stavbár, ktorý mi nalomil srdce. I keď bolelo ako ma pred takmer dvoma týždňami od seba odsunul, na druhej strane viem, že som mu bola sympatická a že som ho skutočne priťahovala. A od takého chlapa ako je Adam, to je brutálna pochvala. Aj keď ma to stále bolí, možno sa nájde pre mňa aj niekto iný.

Možno to ako sa vidím v zrkadle ja, nie je úplne to isté, čo vidia ostatní a čo je realita. V desiatich rokoch sa okrem mojej babky nenašiel nikto, kto by mi povedal, že som pekná, alebo že som jedinečná, dobrá taká, aká som. Že stačím. Teraz mám okolo seba ľudí, ktorí mi pochvália oblečenie, účes alebo len to, ako im dnes môj úsmev zlepšil deň. Samozrejme nie je všetko ružové, ale ja sa snažím zaoberať len tým. Možno je dobré, že som vyrástla. Možno všetko malo byť tak, ako je aby som bola taká aká som a tu, kde som.