Smerom k zajtrajšku

▪️20▪️

Len tak tam stojíme a pozeráme jeden na druhého. Ja pozerám z Adama na Molly. Blondína pozerá na mňa. Adam na svoju ex. Keďže to nevyzerá, že by sa tým dvom niekedy v blízkej budúcnosti podarilo vytiahnuť sa z tranzu, v ktorom sa nachádzajú, skúsim prelomiť ľad.

„Nepôjdete dnu, tu je zima?" opýtam sa oboch.

„To je Adamovo tričko?" opýta sa na oplátku nazlostená žena mňa.

Pod jej pohľadom, sa začínam cítiť veľmi neisto. Nad vrchnou perou a na čele sa mi tvoria malé kvapôčky potu. Cítim sa súdená, akoby na mne hľadala niečo čo je dobré. A jej jediná otázka nie je kedy to nájde, ale či to vôbec nájde.

Pozriem sa na muža, ktorý stále nepovedal ani slovo. Hlavu ma sklonenú a oči zatvorené. Jediný zvuk, ktorý vydáva sú zvuky jeho ťažkého dýchania.

„Poďme dnu," rezignovane zašepká, no jeho hlas je zároveň plný hnevu.

Nemyslím, že ani ja ani Molly, ho máme odvahu provokovať alebo mu odvrávať. Nie v takom stave, v akom je. S čímkoľvek sem ona prišla, nie je to nič dobré.

V žalúdku sa mi usídli neistota. Viem, že som to navrhla, ale zrazu neviem či mám ísť aj ja, alebo narúšam ich privátny moment. Mám ostať stáť pri nich, mám ísť naspäť hore? Čo mám robiť? „Aj ja?" opýtam sa v momente, keď už sú obaja vnútri. Kam chcem ísť takto oblečená bez svojich vecí? Prečo práve teraz mi nemôže normálne fungovať mozog?

Adam sa na mňa nechápavo pozrie a za ruku ma potiahne smerom dnu, priamo k nemu.

„Prečo by si tu mala byť? Už si tu skončila s tým, čo si robila... Nech to bolo čokoľvek. Môžeš ísť. Toto sa ťa netýka." Molly, ktorá vyzerá, že sa spamätala z tejto trápnej situácie skôr ako ja, nemá v hlase ani štipku váhania. Je nepríjemná, no jej červené, vyplakané oči a strapaté vlasy spojené s bledou tvárou mi nedovoľujú si jej prudké slová príliš brať k srdcu.

„Prosím ťa prestaň!" napomenie ju Adam. Potom sa otočí na mňa. „Ak to nebude vadiť, počkala by si ma hore?" Síce to povie, ale ruku mi nepúšťa, akoby sa bál, že keď ma teraz pustí, už mu navždy odídem. Srdce mi padne do žalúdka a ovanie ma nepríjemný pocit. „Bude to len chvíľka." Očami ma prosí, aby som to chápala.

Toto neveští nič dobré.

Prikývnem, no pred tým ako sa dostanem viac ako dva kroky smerom k schodom, Molly si položí na boky ruky, pozrie medzi mňa a Adama a začne sa hystericky smiať. „To nemyslíte vážne!" smeje sa, ale jej smiech nie je úprimný, alebo pobavený.

Nie.

A ja presne viem, čo znamená. Posmieva sa nám. Lepšie povedané mne. Nikdy nepochopím ako títo dvaja mohli byť pár tak hrozne dlho. Sú úplne rozdielni. Možno pekní a úspešní a pri peniazoch, ale povahy nemôžu mať diametrálnejšie iné. Žiarlivosť a Nenásytnosť. To je ona. Chce stále viac a viac a nikdy nemá dosť. Hľadá dokonalosť, pritom sama taká nie je. Zatiaľ čo on dokonalosť vidí aj v nedokonalých veciach a vystačí si s málom na to, aby bol vľúdny a vďačný.

Molly je pes ktorý keď je zahnaný do kúta, uhryzne každého, kto je po blízku.

No a momentálne stojím pred ňou ja.

I keď má iného, svojho bývalého túži ovládať, chce aby za ňou plakal, aby tajne a aj verejne ľutoval, že ju nechal odísť. Baví ju, že jej náhrada je nič, škaredá, tlstá opacha, ale zároveň sa jej nepáči, že bola vôbec nahradená. A čokoľvek frustrujúce sa jej momentálne deje v živote, som skvelý terč, na to kde si to vybiť.