Smerom k zajtrajšku

▪️9▪️

„Hneď to bude." Odbehnem do kuchyne a vytiahnem si chlieb z chladničky, arašidové maslo, ale pri džeme sa zastavím. „Marhuľový alebo ríbezľový?" ukážem mu dva poháre džemu položené na kuchynskej linke.

„Ríbezľový! Samozrejme. Nič iné sa na to predsa nehodí," ukáže tri prsty. „A aspoň tri ťa poprosím. Som dosť hladný."

Zasmejem sa. „Niečo na pitie?"

„Nerob si starosti."

Toto je snáď najdlhšia konverzácia akú som s ním kedy viedla. Niežeby sme si boli cudzí, poznám ho už viac ako pol roka, ale on je skôr Lisin kamarát ako môj.

Keď skončím v kuchyni, spolu sa v tichosti pustíme do jedenia.

Moja úzkosť je ako beštia s obrovskou hlavou, ktorú občas dobre ukrýva do zvyšku tela, ale keď vystrčí rohy, vtedy to hneď cítim. To, že sa posledné týždne a mesiace začínam cítiť lepšie vo svojom tele, ešte vôbec neznamená, že som vyliečená. I teraz, uvažujem, či nežuvám príliš hlasno, či nejem príliš rýchlo a priveľké kusy, mám chlieb držať v ruke, ale si radšej z neho pomaly odlamovať?

Neustále pochybnosti v mojej hlave len málokedy mlčia.

„Môžeš si pokojne ďalej čítať, ak chceš. Nechcem ťa vyrušovať," ozve sa chlap, ktorý už dokázal do seba vtesnať dva z troch dvojitých chlebov.

„To je v poriadku. Už som dojedla a kniha má už len asi päť strán, to dočítam pred spaním v posteli." Nechcem byť drzá, i keď ma svrbí ruka knihu dokončiť. Pre boha, však to už je len päť strán!

Lucas sa usmeje a pokračuje v tichosti jesť.

Keď doje, utrie si ústa do servítky, ktorú som mu položila pod tanier, odkašle si a jemne sa natočí ku mne tak, aby na mňa lepšie videl. Jeho pohyb ma prekvapí a tak sa inštinktívne od neho odtiahnem.

„Vieš, že nemusíme nasilu viesť rozhovor. Občas je príjemné sedieť v spoločnosti a vedieť, že obaja môžete byť jednoducho ticho," ukáže medzi nás. „Ty i ja sme introverti. Viem to pochopiť. Tiež občas neviem čo povedať," ubezpečí ma a mne sa z časti uľaví a z časti mám veľké pochybnosti, že tento architekt s dobrým vzdelaním, značkovým oblečením a vypracovaným telom vie, ako sa ja cítim. Ťažko je tomu uveriť.

Rozhodnem sa mu však uveriť. Ešte keď som pracovala v sekáči, mala som jednu skvelú zákazníčku, mladú babu z môjho mesta, blogerku, svetovú top modelku, ktorá bola tak tichá a skromná, že už uverím snáď všetkému. Ľudí nie je dobré súdiť podľa ich zovňajšku. Babka vždy vravela, že niekoho nepochopíš, kým nechodíš v jeho topánkach. „Ďakujem. Ale pre mňa nie je nič horšie ako ticho v spoločnosti. Povzbudzuje to moju nervozitu," prekvapivo vyjdem s pravdou von. Neznášam to ticho, nevyžívam sa v ňom, práve naopak, cítim sa bezpečnejšie, ak ho nemusím vypĺňať ja.

Lucas ma študuje tými svojimi tmavými očami ako orol. Občas mám pocit, že mi dokáže vidieť až hlboko, hlboko do vnútra mojej duše. Má taký dar.

„Takže. Lisa si šla baliť veci?" opýtam sa.

„Aj áno aj nie. Vecí u mňa má dosť, ale zajtra sa chce ku mne pridať do telocvične, takže potrebuje ďalšie oblečenie," vydýchne frustrovane nosom.

„Ona chce ísť cvičiť?" neveriacky sa opýtam.

„Počas môjho tréningu, prebieha vo vedľajšej miestnosti Fit box pre začiatočníkov, začala splietať niečo o osude a už nebolo cesty späť," nadvihne svoje mohutné ramená. „Nechceš sa pridať? Aspoň budem mať lepší pocit, keď na mňa bude čakať a nie sama."