Strach a bdenie

Kapitola 14 - Otec

„Margaret," povedal hrubý hlas. „Margaret prosím," opakoval. „Prosím," prosíkal. Bola som vo väzenskej cele, stála som pred mojím otcom.

„Pozri kde si sa dostal. Nič ti už nepomôže. Nikto ti už nepomôže," povedala som chladným hlasom.

„Margaret, odpusť... za všetko... nebol som dobrý človek...tvoja matka...ona...bola mojím zmyslom života...nerob to-„

„Avada Kedavra!" zakričala som. Žiara zeleného svetla ho zasiahla priamo do hrude, jeho bezmocné telo sa predo mnou zošúverilo na zem a pohľad v jeho očiach nabral sklenený, prázdny pohľad.

Zobudila som sa. Krôpky potu na čele sa mi leskli v odraze mesačného svetla, ktoré sa predieralo cez závesy. Sen. Sen s mojím otcom. Ako ho zabíjam? Nie, to by som nikdy neurobila! Alebo možno... nie! Nikdy! Aj keď...

Musím ísť za Almou.

Vstala som z postele, nastokla si papuče a vybrala sa potichu ku dverám. Bude to zázrak ak ma Pomfreyová nechytí.

Pomalými, tichými krokmi som sa blížila ku dverám keď tu zrazu ma niečo chytilo zozadu za plece.

„Kam si myslíš, že ideš?" ozval sa za mnou hrôzostrašne hlboký hlas. Pomaly som sa otočila keď som ho uvidela. Môj otec.

„O-otče?"

„Otče," napodobňoval môj vystrašený hlas s úškrnom na tvári. „Chceš ísť za svojou tetuškou a vyžalovať sa jej? Smola moja drahá, teraz som tu ja," priblížil sa ku mojej tvári a ozrutnosťou svojho vlastného tela ma pritlačil ku dverám. „A nikam ťa nepustím. Myslíš, že ťa niekto vypočuje? Nikto nedôveruje takej aká si ty. Dcére smrťožrúta," riekol a roztiahol svoju tvár do nepríjemného úsmevu.

„Č-čo tu robíš?"

„Prišla som ťa predsa pozrieť Margaret," povedal jemný ženský hlas, ktorý som nepočula roky. Bola to moja mama.

„Mami..." odvetila som a slzy sa mi nahrnuli do očí.

„Áno, Margaret. Som tu," odpovedala a usmiala sa na mňa svojím typickým hrejivým úsmevom. Slzy sa mi kotúľali po lícach. Zdvihla ruku, jemne prešla po mojom líci a zotrela mi jednu z nich. Jej prsty už ale neboli jemné a tenké naopak bol hrubé a drsnejšie aj keď nie až tak veľmi. Pozrela som sa pred seba a uvidela som Severusa.

„Severus," ohromene som vydýchla.

„Margaret," povedal s jemným úsmevom. „Prepáč mi..."

„Za čo?" opýtala som sa. Skoro som sa zložila na zem ale jeho silné ruky ma držali okolo pliec a nedovolili mi urobiť žiaden pohyb. Ani ten smerom dole.

„Za to, že som ťa opustil," povedal a po líci mu stiekla jedna osamelá slza.

„A naozaj si ma opustil?" spýtala som sa no v tej chvíli sa mi podlomili kolená a ja som videla už len tmu.

---

Prebudila som sa na pocit, ktorý vo mne vyvolával chuť na zvracanie. Cítila som sa hrozne. Chcela som znova zaspať a už sa nezobudiť. Hlava ma bolela a myšlienky, na ktoré som si začala rozpamätávať mi k bolesti len pridávali. Chcela som sa pohnúť ale všetky svaly v tele ma boleli a tak som od bolesti len sykla. O pár sekúnd na to som počula tlmené, ženské hlasy, no nevedela som povedať či sa mi to sníva alebo je to naozaj. Pomaly cez slová „Asi sa preberá," som otvorila oči no hneď na to som ich zavrela pretože nával svetla ma úplne oslepil. Jemným pohybom ruky mi niekto nadvihol hlavu a podložil mi pod ňu vankúš. Cítila som tuhý stisk jemných rúk na mojej ruke.