Strach a bdenie

Kapitola 2 - Čas odplaty

Vlak zastal. Všetci sa začali baliť a vyliezať z kupé. Rýchlo som zahnala slzy a vybrala sa smerom von z vlaku.

Keď sme dorazili do školy ani som neváhala a akonáhle som vošla so Veľkej siene automaticky som prešla ku stolu, ktorému hlavnými znakmi bol had a arogancia. Áno bola som študentkou Slizolinu. Sklopila som zrak a so snahou odignorovať všetky pohŕdavé pohľady a poslušne som si sadla k našemu stolu. Cítila som taký nával viny že som celý večer nedokázala odlepiť zrak od taniera na svojom stole.

Bolo to strašne smutné...nedokázala som zdvihnúť zrak a pozrieť sa ani dopredu. Pomaly ani neviem kto z našej fakulty sa vrátil doštudovať. Popravde? Ani ma to nezaujíma. Väčšina detí boli deti smrťožrútov takže je viac než pravdepodobné že sa tak ľahko v tejto škole neukážu. Ja som nemala na výber. Budem radšej študovať a dokončím si vzdelanie aj napriek tomu že si asi za tých 10 mesiacov čo tu pobudnem vypočujem na seba veľa nadávok alebo sa budem radšej ulievať v žiali, v detskom domove niekde na Fleet Street? Za mňa to bola jasná voľba.

McGonagallová skočila svoj príhovor, ktorý ako aj post riaditeľky prevzala po...po...po Severusovi Snapeovi. Alebo by bolo vhodnejšie jeho meno vynechať? Veď jeho aktivity pred vojnou aj počas nej neboli najlepšie. Potter ho síce obhájil, jeho meno bolo očistené a bol mu pridaní titul Vojnový Hrdina a však aj napriek tomu bol vo väčšine čarodejníckych mysiel zradca. Ale bol to aj najlepší priateľ môjho otca a čo dôležitejšie bol to môj krstný otec. Áno Severus Tobias Snape bol môj krstný otec. Veľa ľudí o tomto spojení naších rodín nevedelo ale tí ktorý vedeli mnou opovrhovali ešte viac než tí ktorým sa to z niakeho neznámeho dôvodu nedostalo.

Jednoducho bolo na mňa vzhliadané ako na dcéru smrťožrúta a krstnú dcéru vraha Albusa Dumbledora a zradcu. Zostať v muklovskom svete by bolo týmto pádom ľahšie ale ja som jednoducho nedokázala zahodiť svoju paličku do kúta a snažiť sa zabudnúť na skoro 17 rokov života, ktorú som prežila s mágiou a knihami.

Prebrala som sa z úvah a začala som putovať pohľadom po Veľkej Sieni, nikde nikto. Koľko som asi uvažovala? Zdalo sa to len ako pár minút. No niekedy si jednoducho naša myseľ a naše podvedomie povedia že sa proti nám spoja a uťahujú si z nás takýmto nemilím spôsobom.

„Slečna Whitestonová ste v poriadku?" riaditeľkina ruka pristála na mojom zvysnutom ramene. Okamžite som sa strhla a posunula sa na lavici o pár centimetrov od ženskej postavy. Už dávno na mňa nikto nepozrel s takou nehou, láskou a súcitom. Musím priznať že je to veľmi príjemní pocit hlavne po asi roku a pol opovrhoviania a posmešného odpľúvania k mojím nohám.

„Ehm.. o.. áno samozrejme." povedala som zmätene. Ešte stále som sa spamätávala z návalu myšlienok. V tichosti som sa postavila a zamierila som k východu. Bez pohľadu. Bez jediného slova. Nechcela som jednoducho zase zdvihnúť oči a vidieť v nich znechutenie a opovrhnutie. Možno by som v nich uzrela lásku. Kto vie? Nechcela som riskovať ale možno by som v nich naozaj uzrela niečo pekné. Ale bolo neskoro, už som bola za dverami. Stratila som tú chvíľu ale...možno to tak bolo lepšie. Predsa len kto by sa chcel dobrovoľne rozprávať z dcérou smrťožrúta. Nikto. Presne tak. Odbočila som do ľava a zamierila po schodoch dole. Veľmi dobre som túto cestu poznala. Zastala som. Zdalo sa mi že počujem kroky. Len som zavrtela hlavou. Už som bola asi paranoidná alebo unavená. Možno oboje. Zrýchlila som krok lebo som sa trocha zľakla. Predsa len bol večer a po hrade sa mohol túlať hocikto a hocičo. Zrazu sa predo mnou zjavila silueta. Znova som zastala obzrela som sa. Okolo mňa stálo 5 postáv.

„Ale, ale koho to tu máme." chlapčenská silueta predo mnou sa začala približovať a ja som začala cúvať. Narazila som však do toho, ktorý stál za mnou.

„Prišiel čas odplaty." Prehovoril ten do ktorého som narazila.

Ucítila som tupú bolesť a...