Strach a bdenie

Kapitola 5 - Vôňa spomienok

Vrátila som sa naspäť do dievčenských spální. Prevesila som si uterák aby mi vyschol a sadla som si na posteľ. Rozmýšľala som čo ďalej. Zrazu mi zrak padol na môj medailón. Rodinný medailón. Prešla som prstami po smaragde, ktorý sa vynímal v strede medzi kusom kovu a bol poskrúcaný do rôznych tvarov. Z druhej stany medailónu bol vyrytý náš rodinný erb. Pod ním stálo naše rodinné motto - Acta non verba. Skutky nie slová. Otec mi toto heslo už od malička vštepoval. Počula som to viac krát za deň než čokoľvek iné. Musím ale povedať že toto motto má niečo do seba. Odrazu som začula svoje meno.

„Margaret," Alicina ruka sa mi mihala pred očami. „počúvaš ma?"

„Nie, prepáč zamyslela som sa."

„V poslednej dobe nič iné nerobíš len sa zamýšľaš." povedala. To by nebola ona keby si do mňa hneď nerypla.

„Vtipné," zamračila som sa. „ čo potrebuješ?" opýtala som sa zatiaľ čo som sa dvíhala z postele.

„Ja?" zasmiala sa Alica zatiaľ čo mi podávala rozvrh.

„Och ja som naň úplne zabudla. Ďakujem si zlatíčko." povedala som čo najmilšie ako to len išlo.

„Ja viem včera bol Slughorn rozdávať rozvrhy ale keď si sa tu ani po dvadsiatich minútach neobjavila poprosil ma aby som ti ho dala ja." hovorila so svojím typickým úškrnom. Slughorn nový riaditeľ našej fakulty. Nikdy si na neho nezvyknem. Je to milý profesor hlavne na mňa, stále mi hovorí že som výnimočná, dokonca mi predpovedal „veľmi sľubnú budúcnosť" ja mu ale neverím. Síce patrím do jeho klubu a raz týždenne sa stretávame pri večery ale je to v podstate nuda. Oveľa radšej by som si robila úlohy alebo sedela v knižnici a čítala si.

Pozrela som sa na rozvrh. Dneska bol pondelok takže sme mali Transfiguráciu a hneď za tým Veštenie. Potom obed a hneď na to Starostlivosť o magické tvory a Dejiny mágie.

Rozvrh som vložila do čiernej koženej tašky a vybrala som sa do Veľkej Siene. Keď som vstúpila od Chrabromilského stolu sa ozvalo šuškanie, smiech a aj pár nadávok.

Sadla som si k nášmu stolu. Rozhliadla som sa. Pri stole nikto nesedel ale práve prichádzala Pansy. Veľmi sme sa nekamarátili. Ona vždy doliezala za Dracom a jeho družinou a ja som nemala nikdy záujem sa s nimi viac skamarátiť. S Dracom som sa síce kamarátila pretože aj naše rodiny si boli blízke ale s ním sa dalo len keď bol sám, akonáhle mal pozornosť začal mlieť o tom ako Potterovi nakope zadok na metlobale a mňa tieto frajerské rečičky nebavilo počúvať.

Zobrala som si hrianku a natrela som si ju šípkovým džemom no keď som sa do nej už chcela zahryznúť zrazu som na sebe ucítila pohľad. Pozrela som sa doprava. Pozerala na mňa Pansy.

„Ahoj Margaret." povedala s úsmevom. Čo chce? Pomyslela som si.

„Ahoj." odpovedala som s falošným úsmevom, ktorým som maskovala nechuť do rozhovoru.

„Dneska je naozaj pekne že?"

„Áno je." povedala som stroho. Dojedla som hrianku. Pozrela som sa na hodinky. O desať minút som mala byť na Transfugurácii. Musím si pohnúť. Zdvihla som sa odchod.

„Ehm...Margaret čo robíš po vyučovaní?" dostala som nečakanú otázku od osoby sediacej asi meter odo mňa.

„No budem mať hodinu Alchýmie, prečo?" zaklamala som. Hodiny Alchýmie som mala súkromne dohodnuté až na štvrtok večer.

„No vieš napadlo ma či by sme sa nemohli učiť spolu?" toto bolo jediné čo z jej úst vyšlo. S úžasom som na ňu hľadela. Pansy Parkinsnová, áno tá Pansy ma tu prosí o to aby som sa ňou učila?