Strach a bdenie

Kapitola 6 - Čo tu robíte slečna?

Zrazu ma zozadu chytila chladná ruka. Pomaly som sa otočila a uzrela som hranatú tvár našej novej profesorky Transfigurácie.

„Slečna 'neviem prísť na čas' čo robíte v jedenej z učiteľských chodieb?" spýtala sa posmešne.

„Noo, ja viete, ponáhľala som sa aaa, no." nevedela som sa vykoktať.

„Takže vy ste sa rozhodla predĺžiť čas, ktorý spolu strávime po vyučovaní?" uškrnula sa. „Fajn, o sedemnástej v mojom kabinete!" Chytila ma za košeľu a dovliekla ma k najbližšiemu východu z chodieb, otvorila obraz a surovo z neho vystrčila. Nechápala som, kde v takej útlej žene berie toľko sily.

„Očakávajte nie veľmi príjemný rozhovor v riaditeľni. A uberám Slizolinu 30 bodov." zavrčala a tresla za sebou obrazom.

Pozbierala som sa zo zeme a rýchlim krokom som sa vybrala na hodinu Veštenia. Samozrejme, že som prišla neskoro ako ináč, keď ma tá ježibaba chytila.

„Prepáčte pani profesorka, že som prišla neskoro ale-."

„ Áá to nevadí drahá," prerušila ma Trelawneyová. „sadnite si." povedala milo. Asi ani nevedela s kým sa rozpráva, ale bola som rada, že nám nezobrala ďalšie body alebo som s ňou nemusela zostať po vyučovaní. Aj keď táto profesorka nikdy nebola na chodbách ako dozor, nikdy s ňou nikto nebol po vyučovaní a nikdy nikomu neubrala body. Radšej si asi veštila alebo civela do prázdneho hrnčeku od čaju.

Sadla som si hneď vedľa Alice. Samozrejme že tá hneď začala.

„Čo pre Merlina robíš, že celý deň všade meškáš." zašepkala dôrazne. „Kvôli tomu že si meškala na prvú hodinu som musela sedieť s tým idiotom Jonesom."

„Prepáč ale Parkinsnová sa na mňa vo Veľkej sieni nalepila a chcela sa so mnou dohodnúť na spoločné robenie domácich úloh." zašepkala som previnilo.

„Parkinsnová? Počkaj Pansy Parkinsnová, to nie je možné." povedala neveriacky. Prikývla som.

„Chcela sa so mnou stretnúť dnes, ale ja som jej zaklamala, že mám hodiny Alchýmie. Ale asi som aj dobre urobila, pretože ako si počula som po škole." povzdychla som si.

„Áno počula som, dosť nešťastné."

„Ale čo je horšie, tá nová profesorka ma chytila aj v jednej z učiteľských chodieb."

„Čo prosím?" pozrela sa na mňa nahnevane.

„A ubrala nám 30 bodov. Ááá čaká ma rozhovor v riaditeľni." dostala som zo seba. Alica na mňa neveriacky hľadela.

„To nemyslíš vážne! Nielen že kvôli tebe možno zase Chrabromil vyhrá školský pohár, ale ešte ťa aj vylúčia zo školy. Margaret." hlesla nešťastne a položila mi ruku na plece. „Prečo si si nedávala pozor?"

„No bola som rozrušená zo včerajšku a aj z toho že... no to je jedno." povedala som smutne. Znova som si spomenula na Severusa, na to že už tu nie je, na to že už mi nikto nedrží stranu ako on, že ma teraz vylúčia a on tu nie je, aby ma obhájil.

„Ty si zase myslela na Snapa, že?" stisla mi plece silnejšie. Len som potichu prikývla, pretože sa mi nahnali slzy do očí. Alica pustila moje plece, vedela, že teraz nemá cenu sa so mnou rozprávať, len by ma rozplakala. Ani jedna z nás nechcela dať najavo, že aj žiaci Slizolinu majú slabosti.

Hodina skončila a ja som sa teraz už posledná pobrala z učebne. Alica ma nečakala, lebo ju že vraj na obede čakal nejaký chlapec. Celú cestu na obed som rozmýšľala ako sa pomstím Parkinsnovej za jej zdržovanie.

Vošla som do siene. Nebolo to tu ako pred tým. Nebolo to tu napráskané žiakmi ako pred rokmi. Ono počet žiakov sa v Rokforte znížil. Veľa detí vo vojne zomrelo, niektoré sa nevrátili doštudovať. Bolo tu smutno. Pri každom stole bolo asi 15 žiakov. Sadla som si k nášmu stolu a nabrala som zemiakovú kašu a nejaký kus mäsa. Potrebovala som si len naplniť žalúdok, čím to ma nezaujímalo. Niektorý spolužiaci z našej fakulty okolo mňa konverzovali, ale nedalo sa to počúvať, radšej som sa zase zahĺbila do svojich myšlienok. Znova som uvidela svoju matku ako zomiera ležiaca na chladnej zemi a krčí meno môjho otca. Znova som uzrela mŕtve telá, ktoré môj otec pomocou levitácie prenášal z pivníc nášho domu mimo naše pozemky. A Severusa, keď mi McGonagallová podala ampulku s nejakou svetlo modrou tekutinou. To všetko čo som uvidela v mysľomise. Všetky tie spomieky. Mama, Severus, tí cudzí ľudia, ktorých krik utíchol len pred pár minútami. Zavrela som oči a zahnala slzy. Postavila som sa od jedla, ktorého som sa skoro nedotkla. Nemohla som. Nechcela som. Jediné čo som chcela bolo odísť, nemyslieť už na nič. Len bežať, bežať preč a neobzerať sa, nezastavovať.

Vybehla som z Veľkej siene. Bežala som hradom ako mi nohy stačili. Bolo mi jedno ako strašne ma bolí hrudník. Chcela som ujsť a už sa nevrátiť.

„Dnes sa už na hodiny nedostavím." rozhodla som sa.