Strach a bdenie

Kapitola 11 - Pre moju Margaret

 Zobudila som sa. Nachádzala som sa v tmavej miestnosti. Jediné čo som videla bola posteľ, na ktorej som ležala a dlhé, zelené baldachýny visiace zo všetkých štyroch koncov.

Pomaly som vstala, znepokojene som vyliezla z postele a ako náhle som položila nohy na podlahu ihneď som ich stiahla. Podlaha bola ľadovo studená. Po chvíli som sa premohla a postavila som sa. Premohol ma pocit neistoty a smútok. Neuveriteľný smútok.

Pomaly som sa obzerala a moje oči sa zastavili na zelenej tapete, ktorej kus bol doslova odtrhnutý od steny. Ako náhle som sa otočila uvidela som tmavé, ebenové dvere. Vybrala som sa k nim.

Keď som nimi prešla, ocitla som sa na tmavej chodbe kde sa nachádzali ešte dvoje také isté dvere, keď tu som kútikom oka zazrela svetlo. Prichádzalo zo schodov, ktoré asi viedli na prízemie. Už som úplne ignorovala chlad, pri ktorom mi úplne skrehli nohy. Veľmi potichu aby som nevydala ani hlások som prešla po schodoch a ocitla som sa naozaj na prízemí.

Potichu som sa obzerala. Dvere tu neboli no nahradili ich otvorené prechody len zo zárubňou. Jeden z nich viedol do kuchyne, ktorá bola však úplne tmavá.

Podišla som k výklenku kde bol stolík a zrkadlo. Na stolíku bola hrubá vrstva prachu, bolo vidno, že tu nikto neupratuje. V zrkadle som zazrela seba. Bola som to ja no, nie taká aká som teraz. Bola som to ja o dva roky mladšia. Pozerala som sa na svoju tvár, ktorá bola iná. Jasnejšia, šťastnejšia? Ťažko povedať.

Zrazu som za sebou počula šuchnutie. Rýchlo som sa otočila a pobrala som sa do miestnosti z kade prichádzalo svetlo.

Keď som vošla do izby videla som, že je zariadená podobne ako aj izba, v ktorej som ležala. Zelená a všetko z ebenového dreva. Steny od vrchu až po zem pokryté policami plnými kníh. Väčšina kníh bola v hnedom alebo čiernom obale. Aj tu boli poodtrhávané zo stien kusy tapety.

Uzrela som aj muža. Stál pri krbe, rukami sa oň opieral. No opieral, vyzeralo to akoby bol ten krb jediná vec, ktorá ho držala od toho aby nespadol na zem. Držal sa ho tak pevne, že hánky na rukách mal biele skoro ako ten krb. Zrazu obe ruky zdvihol a pomaly prešiel ku stolíku, na ktorom stála poloprázdna fľaša ohnivej whisky a pohár. Prišiel k nemu a nalial si až po okraj a všetko to vypil naraz. Trasúcimi sa pohybmi rúk vzal napokon celú fľašu whisky a začal z nej odpíjať. Videla som ako mu po tvári tečú slzy. Potichu si niečo mumlal a asi po minúte som začula slová, ktoré dávali zmysel.

„Donútil ma. Ja...ja som nechcel." pomaly si odpil z fľašky. „ NECHCEL SOM!" zrazu sa načiahol a od hnevu hodil už takmer prázdnu fľašku o stenu.

„Starý hlupák. Načo som za ním vôbec chodil." s týmito slovami schytil malý pohárik a aj ten od hnevu treskol ale teraz pre zmenu do krbu. Oheň v krbe začal prskať od návalu alkoholu, ktorý sa do neho dostal, kým sa ozývalo hrmenie rozbitého skla.

Muž, ktorého som nespoznávala si ťažkým šuchnutím sadol do kresla a začal si masírovať koreň nosa. Bola som zmätená. Kde to som? Kto je tento muž? A prečo som tu sním?

„Ehm," jemne som si odkašlala. „ Pane?" oslovila som ho, no on akoby ma nepočul a nevidel. Slzy mu ďalej stekali po lícach, presne tak isto ako zvyšok alkoholu stekal po tapete nad ním.

Po dlhých minútach vstal, prešiel okolo mňa akoby som tam nebola a vyšiel hore schodmi. Utekala som za ním, keď som uvidela, že zabočil do dverí oproti dverám izby, v ktorej som sa zobudila. Dvere predo mnou sa s rachotom zabuchli a ja som sa začala zobúdzať.