Strach a bdenie

Kapitola 3 - Ako chutí vlastná krv

Otvorila som oči. Tma. Už som si myslela že to konečne prišlo. Smrť. Ale v tom som zacítila bolesť. Takú strašnú bodavú bolesť ako ešte nikdy nezažila. Snažila som sa zdvihnúť z chladnej zeme, ale keď som sa snažila čo i len pohnúť z úst sa mi vydralo len bolestivé zaskučanie. Musela som si odpočinúť. Oprela som si hlavu o chladnú zem. Dýchala som len veľmi ťažko, kedže chlapcova topánka nemala zľutovania a kopala ako prišlo. Každý nádych ma bolel ako keby do mňa niekto kopal znova a znova. Nakoniec som pozbierala posledné sily a dostala som sa na kolená a po chvíli aj na nohy. Chcela som zostať ležať tam kde som pred chvíľou naozaj ležala. Chcela som tam zostať a umrieť. Nechcela som vstať a znova bojovať so životom ako to som robila každý deň môjho nešťastného života. Ale musela, musela som to urobiť pretože neznesiem pomyslenie na to že ma tu niekto nájde. Zaviedol by ma na ošetrovňu a dalšie ráno by pri mne stála polka učiteľského zboru a bedákala čo sa mi stalo a kto mi to urobil. A ja som nechcela nikomu nič vysvetľovať.

Utrela som si krv ktorá mi prúdikom vytekala z nosa, zahnala som slzy a pobrala sa ďalej do izby. Keď som vošla do spoločenskej, nik tam nebol. Vyšla som schody do izby. Väčšina dievčat už spala a ostatné si ma nevšímali. Ďakovala som niekomu tam hore pretože som dnes naozaj nemala silu, chuť ani náladu niekomu niečo vysvetľovať. Aj tak keď ma zajtra uvidia budú tušiť čo sa mi stalo.

Prezliekla som sa do pyžama a ľahla som si na posteľ ale akonáhle sa celá moja váha presunula na chrbát od bolesti som skoro začala kričať. Zakryla som si ústa a snažila sa z hlboka dýchať. Ale ani to mi nepomohlo. Teraz ma okrem chrbáta zabolelo aj v hrudi. Bolo to tak neznesiteľné. Posadila som sa a snažila sa tú bolesť jednoducho nejako prežiť. Čakala som kým povolí. Asi o minútu začal bolesť poľavovať.

„Margaret je ti niečo?" spoznala som známi hlas svojej dobrej kamarátky. Nemala som však chuť odpovedať.

„Nie Alica som v poriadku ." zašepkala som. Alica podišla ku mne a vtedy uvidela moju zakrvácanú tvár.

„Merlin, Mag čo sa stalo. A nechcem počuť to tvoje som v poriadku." Alica prešla na moju stranu postele kde som sedela s očami plnými sĺz.

„Ale sľúb že to nikomu nepovieš-." hlas sa mi zlomil.

„Mag sme najlepšie kamáratky vieš že mi možeš dôverovať." Hlesla Alica a posunula sa ku mne bližšie pretože v dievčenských spálňach mali aj steny uši a keby len steny.

„ No vieš išla som do izieb keď si ma pred poslednou zákrutou dole ku schodom odchytili nejaký chlapci. Obklúčili ma a začali mlieť niečo o tom že prichádza odplata-." Znova sa mi zlomilo v hlase.

„Ach Mag. A vieš kto to bol? Videla si aspoň z akej fakulty boli? Alebo si pamätáš ich hlasy?"

„Nie Al nevidela. Ale ani sa v tým nechcem zaoberať. Stalo sa to nič s viac s tým urobiť nemožem."

„Ale Mag-."

„Nie Al. Prosím. Nechaj to tak. Aj tak si nepämatám kto to bol neviem si spomenúť na nič. Tak prosím Al už to nerozoberajme." povedala som potichu ale veľmi dôrazne. Alica vedela že so mnou nepohne tak sa rozhodla že mi vyhovie a nebude to ďalej rozoberať.

„Nepáči sa mi to Mag ale je to tvoje rozhodnutie. Ak si myslíš že je to tak lepšie ja s musím tvoj názor rešpektovať." hlesla Alica smutne. Naozaj chcela svojej kamarátke pomocť.

„Ďakujem. Poďme si už ľahnúť je neskoro." povedala som.

„ Ale Mag musí ťa to strašne bolieť."

„Vieš že ani nie. Neviem prečo ale nebolí ma to tak ako by som čakala že bude." zaklamala som celkom úspešne. V klamaní som bola naozaj dobrá. Dokázala som oklamať aj svojho otca keď jednoducho nechcela prezradiť naozajstný dôvod svojho smútku.

„Tak fajn Mag. Dobrú noc." zašepkala Alica tak aby nezobudila svoje spolubývajúce.

„Dobrú Al." povedala som pomedzi zuby. Ľahla som si späť do postele a snažila sa bolestne nezaskučať. Bolestná grimasa vystriedala moju masku úsmevu. Začala som samú seba presviedčať že musím spať lebo zajtra musím vstať skôr a dať sa dokopy ešte skôr kým sa nezobudia dievčatá.